z anglického originálu (An Unnamed Story) preložila Ing. Lotta
Blaškovičová
So súhlasom autora pre dobro veci
Nepamätám si veľa o mieste, kde som sa narodil. Bolo to stiesnené a tmavé miesto
a ľudia sa s nami nikdy nechodili hrať. Pamätám si mamu a jej mäkkú srsť, ale
bola často chorá a veľmi chudá. Mala len veľmi málo mlieka pre mňa a mojich
bratov a sestry. Pamätám si, že mnohí z nich umreli a veľmi mi chýbali.
Pamätám si na deň, kedy ma zobrali od mamy. Bol som veľmi smutný a vystrašený,
moje mliečne zuby sotva vyrástli a naozaj som ešte mal byť pri mame, ale ona
bola taká chorá a ľudia stále hovorili, že chcú peniaze a ide im na nervy ten
neporiadok, čo ja a moja sestra robíme. Tak nás dali do klietky a vzali na
neznáme miesto. Iba nás dvoch.
Chúlili sme sa k sebe a boli sme vystrašení; stále nás nikto neprišiel ani len
pohladkať. Toľko nových objektov a zvukov a pachov! Sme v obchode, kde je toľko
rôznych zvierat! Niektoré pištia, iné mňaukajú, ďalšie pípajú. Moja sestra a ja
sme natlačení v malej klietke. Počujem tu aj iné šteniatka. Vidím ľudí, ktorí sa
na mňa pozerajú, páčia sa mi „malí ľudia“, deti, vyzerajú tak milo a smiešne,
ako keby sa chceli so mnou hrať. Celý deň ostávame v malej klietke; niekedy
protivní ľudia buchnú do skla a vyľakajú nás. Často nás vyberú von, aby nás
ukázali ľuďom. Niektorí sú jemní, iní nám spôsobujú bolesť; vždy počujeme „ach,
aké sú rozkošné, chcel by som jedno!“, ale nikdy si nás nikto nevezme.
Moja sestra umrela minulú noc, keď bola v obchode tma. Položil som si hlavu na
jej jemnú kožušinku a cítil som, ako život uniká z jej malého chudého tela.
Počul som ich hovoriť, že bola chorá a že by ma mali predať za zníženú cenu, aby
som čo najskôr opustil obchod. Myslím, že moje tenké zavytie bolo jediným
prejavom smútku nad mojou sestrou, lebo jej telo ráno zobrali von z klietky a
zakopali.
Dnes prišla jedna rodina a kúpila si ma! Och, šťastný deň! Je to milá rodina.
Naozaj, naozaj ma chcú! Kúpili mi misku a krmivo a malé dievčatko ma drží nežne
v náručí. Mám ju tak rád! Mamka a tatko vravia, že som milé a dobré šteňa!
Dostal som meno Angel, čiže Anjelik. Rád olizujem mojich nových ľudí. Rodina sa
o mňa vzorne stará, majú ma radi a sú nežní a milí. Jemne ma učia, čo je správne
a čo nie, dávajú mi dobré jedlo a veľa lásky. Snažím sa iba zavďačiť týmto
úžasným ľuďom. Mám veľmi rád malé dievčatko a rád sa s ním hrám a naháňam.
Dnes som bol u veterinára. Bolo to zvláštne miesto a ja som sa bál. Dostal som
nejaké injekcie, ale moja najlepšia kamarátka, malé dievčatko, ma jemne držala a
povedala, že to bude v poriadku. Tak som sa upokojil. Veterinár musel povedať
niečo smutné mojej milovanej rodine, lebo vyzerali strašne nešťastní. Začul som
niečo ako „silná displazia kĺbov“ a niečo o mojom srdci... Počul som veterinára
zašomrať niečo o „tiežchovateľoch“ a že moji rodičia určite neboli testovaní.
Neviem, čo to všetko znamená, ale bolí ma vidieť moju rodinu takú smutnú. Ale
stále ma ľúbia a ja ich mám stále veľmi rád.
Už mám 6 mesiacov. Vo veku, keď sú iné šteniatka silné a bláznivé, mňa hrozne
bolí, čo len sa pohnúť. Bolesť nikdy neprestáva. Bolí ma behať a hrať sa s mojím
milovaným dievčatkom a ťažko sa mi dýcha. Snažím sa zo všetkých síl byť silným
šteniatkom, akým by som mal byť, ale je to také ťažké! Láme mi srdce, keď vidím
dievčatko také smutné a keď počujem mamku a tatka hovoriť, že „asi už nastal ten
čas“. Niekoľkokrát som bol na tom mieste u veterinára a správy nikdy neboli
dobré. Vždy hovoria o „dedičných problémoch“.
Ja predsa chcem len cítiť teplé slnečné lúče a behať, hrať sa a túliť sa k mojej
rodine.
Minulá noc bola najhoršia. Bolesť bola mojou stálou spoločníčkou. Teraz ma už
bolí sa aj postaviť a napiť sa. Chcem sa postaviť, ale môžem len skučať od
bolesti.
Zobrali ma naposledy do auta. Všetci sú takí smutní a ja neviem prečo. Bol som
zlý? Snažil som sa byť dobrý a mať všetkých rád; čo som spravil zle? Och, len
keby tá bolesť pominula! Keby som len mohol osušiť slzy môjho dievčatka!
Vystrčím jazyk, aby som jej olizol ruku, ale môžem len zaskučať od bolesti.
Stôl u veterinára je taký studený. Tak veľmi sa bojím. Všetci ľudia ma objímajú
a hladkajú. Plačú do môjho kožúška. Cítim ich lásku a smútok. Podarilo sa mi
jemne obliznúť ich ruky. Ani veterinár nevyzerá dnes tak prísne. Je jemný a
cítim akúsi úľavu. Dievčatko ma nežne drží a ja jej ďakujem za všetku lásku, čo
mi dala. Cítim jemné pichnutie v prednej labke. Bolesť začína ustupovať. Cítim
ako na mňa prichádza pokoj. Teraz jej môžem nežne olízať ruku. Začínam vidieť
sny, vidím prichádzať moju mamu a mojich bratov a sestry na vzdialenom zelenom
mieste. Vravia, že tam nie je bolesť, iba pokoj a šťastie. Dávam mojej rodine
zbohom jediným spôsobom, akým viem - slabým zavrtením chvosta a pritúlením sa.
Dúfal som, že s nimi strávim veľa, veľa mesiacov, ale nebolo mi to súdené.
„Viete“, povedal veterinár, „šteniatka v pet-shopoch nepochádzajú od etických
chovateľov“.
Bolesť teraz ustáva a ja viem, že prejde veľa rokov, kým uvidím moju milovanú
rodinu zasa.
Keby sa to len bolo všetko udialo inak!
