Prvý titul "Šampión Slovenska" pre plemeno RR bol zadaný v roku 1997. Odvtedy bolo plemenu zadaných viac ako 100 týchto titulov.
Pozri kompletný archív ocenených slovenských RR.
SRSŤ Štandard uvádza: „srsť by mala byť krátka a
hustá a na pohľad uhladená a lesklá. Nemala by byť ani vlnovitá, ani hodvábne
jemná“.
Krátka srsť je u ridgebacka životne dôležitá minimálne z troch dôvodov:
1. v Zimbabwe poskytuje menšie útočisko pre nespočetný hmyz a parazity,
2. krátka srsť umožňuje rýchlejšie ochladzovanie, čo je pre psa vyšľachteného v
trópoch, veľmi dôležitá vlastnosť,
3. krátka srsť sa nezamotá do rôznych tŕňov z kríkov alebo pazúrov súpera.
Hustá srsť poskytuje lepšiu ochranu pred tŕňmi ako riedka srsť a zároveň
stále umožňuje tepelnú stratu.
Uhladená a lesklá srsť je z estetického hľadiska pekná a všeobecne
poukazuje na dobré zdravie a kondíciu psa. Naopak, matná srsť je obyčajne
odrazom chudobnej stravy, vnútorných parazitov alebo choroby.
Kvalita osrstenia spočíva nielen v dostatočnej hustote a dĺžke chlpov, ale aj v
dostatočnej sile a odolnosti chlpu. Na dotyk má byť srsť ridgebacka rovnako
príjemná, ako aj nepríjemná (pichľavá), ak ju hladíme proti smeru rastu. To
značí, že srsť nie je hodvábne jemná.
Na jar (niekedy aj na jeseň) menia ridgebacky osrstenie. Tento proces normálne
trvá mesiac, maximálne dva. Stará zimná srsť zahustená podsadou odumiera,
matnie, bledne a vypadáva. Nahrádza ju nová, letná, tmavšia a lesklejšia srsť.
Čím chladnejšia je klíma, v ktorej pes žije, tým neskôr začne pes meniť srsť, v
extrémnych prípadoch až uprostred leta. Vtedy je rozdiel medzi sfarbením a
kvalitou starej a novej srsti väčší (hlavne na krku psa).
Ridgebacky sa prispôsobujú chladnejšej klíme tým, že im rastú dlhšie chlpy a
hustejšia podsada ako normálne. Podsada je svetlej (takmer bielej) farby.
Všetky suky ridgebackov pĺznu v čase, keď prestanú dojčiť svoje šteniatka, a to
bez ohľadu na ročné obdobie či doplnky stravy.
FARBA Štandard uvádza: „od svetlej pšeničnej po
červeno-pšeničnú“.
Svetlá pšeničná farba ridgebacka je farbou slabej bielej kávy. Je to
farba svetlo plavá, krémová, avšak stále s nádychom teplého sfarbenia.
“Červeno-pšeničná farba“ je sfarbenie zložené z viacerých odtieňov, keď
sa na tele psa miešajú chlpy odtieňov hrdzavo červenkastej farby s chlpmi
pšeničnej farby.
Práve túto farbu si mnohí chovatelia a rozhodcovia chybne zamieňajú s farbou
mahagónovo červenohnedou až bordovou.
Keď sa zamyslíme nad významom pojmu farba pšeničná, ako uvádza štandard, vybaví
sa nám farba zrelej pšenice, ktorú poludňajšie slnko rozjasňuje až "vybieľuje" a
večerné slnko zapaľuje do červena. Sú to farby piesková, plavo zlatá,
svetlohnedá, zlatisto ryšavá, ale nikdy nie mahagónová, bordová, tmavohnedá s
nádychom až fialovej alebo čierna.
Niekoľko korektných sfarbení u ridgebacka.
(Všetky tieto pšeničné odtiene sfarbenia u ridgebacka sú rovnako
korektné. Na výstavách sa nesmie uprednostňovať ani znevažovať žiadna z
nich.)
svetlá pšenica
(svetlo plavá)
stredná pšenica
(medová, zlatá)
červená pšenica
(červeno medená)
červená pšenica
(ryšavo hnedá)
Niekoľko nekorektných sfarbení u ridgebacka
“biela“
bez nádychu tepla
bordová
bez pšeničných pesíkov
mahagónová
bez pšeničných pesíkov
tmavohnedá
s čiernymi pesíkmi
Ako každé plemeno aj ridgeback podlieha módnym vplyvom, čo takmer vždy
prináša v chove len problémy. Módnou hlavne v Európe sa stala mahagónová, chybne
nazývaná “červeno-pšeničná farba“. Je síce krásna, ale s pôvodným ridgebackom
nemá nič spoločného. Tieto tmavé, červenohnedé, mahagónové až bordové ridgebacky
mávajú srsť kratšiu a krásne lesklú, pričom vynikne osvalenie, a preto je
obľúbená hlavne u výstavných jedincov. Vážnou chybou takto sfarbených psov je,
že sa im v zime netvorí podsada, a ak, tak veľmi slabá. Tieto psy nie sú
chránené pred zimou, čo neprospieva ich zdraviu! Momentálne nikde na svete
nenájdeme toľko chybne sfarbených ridgebackov, ako práve v Európe!
Srsť ridgebacka preto nikdy nesmie strácať pšeničné sfarbenie. Príliš tmavá
farba bez pšeničných pesíkov (ako napr. u írskeho setra) je z hľadiska štandardu
pre RR rovnako nežiaduca ako príliš svetlé sfarbenie bez nádychu tepla či čierne
sfarbenie.
Vyfarbenie chlpu
správne tónovanie od svetlej po tmavú farbu
nesprávne jednofarebný chlp bez tónovania
Veľmi dôležité pre zachovanie správneho osrstenia ridgebacka je, aby
vyfarbenie každého jedného chlpu na tele psa bolo vždy tónované od svetlej
po tmavú farbu, pričom svetlá farba sa nachádza bližšie pri koži psa. Ak sa toto
– pre plemeno typické – tónovanie srsti stráca, ide o neštandardné sfarbenie a
takýto ridgeback musí byť penalizovaný!
Ďalším typickým znakom sfarbenia ridgebacka sú viac-menej svetlejšie
vyfarbené časti tela. Ide o tieto partie: čelo, líca, krk, časť za lopatkami
a zadná časť stehien.
Mnoho chovateľov sa snaží o zjednotenie farby, aby tieto farebné kontrasty boli
čím menšie. Prax však ukazuje, že sa toto darí iba minimálne a ak, tak za cenu
straty pšeničného sfarbenia. Takže je viac než isté, že toto nerovnomerné
sfarbenie ridgebacka súvisí s jeho typickým pšeničným sfarbením.
Z funkčného hľadiska je farba srsti vymedzená dvoma faktormi: výmena tepla a
maskovanie. Srsť svetlej farby pojme do seba menej slnka a neprehrieva psa
natoľko, ako tmavá farba srsti. Pokiaľ by bola farba jediný faktor funkčnosti
psa, preferovaná by bola svetlá pšenica s tým, že čím svetlejšia, tým lepšia.
Africká príroda s tým však nesúhlasí. Veľká väčšina divej zvere v Zimbabwe sa
maskuje strednými alebo strakatými odtieňmi srsti. Iba v jednom prípade by bol
svetlopšeničný ridgeback dobre maskovaný a to vtedy, ak by bol na priamom
slnečnom svetle na otvorenej pastvine alebo piesku.
Z vlastnej vôle by však v takej situácii pes dlho nebol. Pokiaľ by mohol, hľadal
by tieň, v ktorom by sa skryl a schladil, no a v tieni je ťažšie vidieť stredne
tmavé a tmavé odtiene. Dokonca aj neohrozený žltohnedý lev, ktorý sa vôbec
nemusí starať o maskovanie, má stredne pšeničné sfarbenie srsti, zriedka aj
svetlo pšeničné, avšak nikdy nie tmavé, až mahagónové.
Rôznorodosť odtieňov červeno pšeničného sfarbenia dnešných ridgebackov pochádza
z doby šľachtenia plemena krížením írskych setrov s plavými nemeckými dogami a
sobolej farby kólie.
BIELE ZNAKY
Štandard uvádza: „Malé biele znaky na hrudi a prstoch
sú prípustné, ale veľa bielej srsti na týchto miestach, na bruchu alebo nad
labkami nie je žiaduce.
Toto varovanie pred bielymi znakmi a množstvom čiernych pesíkov sú jediné miesta
v štandarde, kde sa používajú slová “nežiaduci“.
Čo je ešte malý znak a čo je už veľa bielej srsti?
Posúdenie rozsahu bielych znakov na hrudi je naozaj vec subjektívna. Štandard je
v tomto smere necháva veľký priestor na špekulácie a subjektívne hodnotenia.
Mnohí tomu hovoríme "vec vkusu".
Iné je to s hranicou bielej na labke. Tá končí na labke a všetko nad
labku je veľa. (labkou rozumej 4 prsty). Na bruchu, slabinách a
genitáliách by tiež nemal byť biely znak. Nemal by, ale malý znak/y je/sú
prípustný/-é. A sme opäť na začiatku otázky: Čo je málo a čo veľa? Logicky málo
je to, čo si ani nevšimneme, o čo oko nezavadí, čo nenarúša celkovú harmóniu
farby psa. Ak sa nám už na prvý pohľad oprie zrak o biely znak na bruchu,
genitáliách, je to zle, je to priveľa bielej.
Vyvstáva však otázka, či vylúčiť takéhoto jedinca z chovu, ak je inak zdravý a
naozaj má čím prispieť do chovu. Ak je prínosom pre chov svojimi inými výnimočný
vlastnosťami, je na mieste kompromis. (Samozrejme sa tým nemyslí veľký rozsah
bielych znakov tiahnucich sa súvislo pozdĺž celého brucha, prípadne vnútornými
stranami končatín.) Presnú definíciu "čo je veľa" sa nedozvieme, pokiaľ to
štandard jednoznačne presne nedefinuje.
Jediné ďalšie plemeno, ktoré je vyšľachtené na podobný účel ako ridgeback, aby
sa aj v noci, keď biela demaskuje psa vysporiadalo s predátormi, je
black-and-tan coonhound, (plemeno silného poľovníckeho psa amerického pôvodu s
čiernohnedými škvrnami). Štandard tohto plemena vylučuje psy s bielym znakom na
hrudi väčším ako 2,5 cm. Takýto prísny limit by u dnešných ridgebackov bol
nezmyselný, avšak je dobré mať to na pamäti pre jeho pôvodnú funkciu a cieľ
šľachtenia.
Našťastie je biela zreteľná už od narodenia. Skúsení chovatelia vedia, že
biela škvrna na hrudi sa vekom zmenšuje alebo sa stane strakatou, až
neviditeľnou. Závisí to od veľkosti a rozsahu škvrny. Stredné až veľké biele
znaky, tzv. náprsenky na hrudi môžu meniť veľkosť a tvar, avšak nikdy nemiznú.
Naopak, na prvý pohľad veľké biele znaky na brušku práve narodeného šteniatka sa
vekom veľmi výrazne zmenšujú a v dospelosti sú takmer neviditeľné.
Na labkách, pokiaľ sú biele iba prsty, väčšinou prerastú hnedou srsťou, stávajú
sa strakaté alebo až takmer zmiznú. Biele nechty u novorodených šteniat sa
zväčša rýchlo riadne vypigmentujú. Pokiaľ je biela celá labka (rozumej články 4
prstov), ostáva bielou aj v dospelosti. Len veľmi ťažko sa dá s úplnou
presnosťou identifikovať väčší rozsah bielej na labke v čase, kým sa nezačnú u
šteniat vyvíjať sponky (záprstie) predných končatín, t.j. približne do siedmeho
až ôsmeho týždňa ich veku. Vývinom sponky sa môže biela zmenšiť (stiahnuť smerom
dole), ale aj zväčšiť (natiahnuť rastom smerom hore). Je ale úplne isté, že ak
biely znak siaha a obsiahne aj piaty prst prednej labky, rastom sponky sa biely
znak výrazne zväčší a v dospelosti bude podľa štandardu neprijateľný.
Biela v chove ridgebaka vždy bola, je a bude. Je v genetickej výbave
každého jedného ridgebacka ako dedičstvo po predkoch buldoga, pointra a kólie.
Naozaj nie je dôvod sa jej v chove zbavovať, treba s ňou však vedieť pracovať a
držať ju v rozumnej miere.
Je zaujímavé, že mnohí chovatelia (a to aj rôznych krajín a kontinentov) sa
zhodujú v tvrdení, že biela súvisí s povahou ridgebacka. Dospeli k
názoru, že jedince s bielymi znakmi sú pokojnejšie, vyrovnanejšie.
Dokonca biele znaky, ak sú v štandardom požadovanej miere a sú pritom
symetrické, dokážu na pohľad vyzdvihnúť prednosti psa. Napríklad pekný biely
znak na krásnom predhrudí ho ešte väčšmi zvýrazňuje. Ak má navyše ridgeback
biele obe predné pekne uzavreté labky, určite ho vo výstavnom kruhu
neprehliadneme. Pri pohybe biele labky psa opticky predlžujú jeho krok tým, že
nám pomyselnou bielou čiarou vykresľujú smer a dĺžku kroku. Ak sa takýto pes
navyše pohybuje elegantne a plne korektne, verte, že pohľad na neho je rovnakou
lahôdkou pre skúsené oko rozhodcu, ako aj laické oči divákov.
Čierne pesíky (čierne chlpy v srsti psa)
V štandarde sa píše: „Papuľa a uši môžu byť
tmavé. Nadmerný výskyt čiernych chlpov v srsti je veľmi nežiaduci.“
U šteniat rodézskeho ridgebacka je veľmi časté, že sa rodia takmer čierne. Táto
šteňacia srsť však čoskoro vypadá a do 2 – 3 mesiacov ju nahradí pekná hnedá
farba. Ak čierna srsť pretrváva aj v neskoršom veku, ide o prítomnosť čiernych
pesíkov vo sfarbení ridgebacka. To je podľa štandardu neprijateľné a z
chovateľského hľadiska nežiaduce.
Práve pri tmavších farbách u ridgebackov badať viac čiernych pesíkov na krku,
bokoch a chvoste. Uši bývajú celkom čierne, čo je tiež podľa štandardu menej
žiaduce. Nie sú však výnimkou aj ridgebacky svetlej farby s čiernymi pesíkmi.
V
každom prípade treba na nadmernú prítomnosť čiernych pesíkov v srsti ridgebacka
hľadieť ako na problém, ktorý treba na výstavách penalizovať a v chovateľstve mu
venovať zvýšenú pozornosť.
Výskyt čiernych pesíkov sa zvyšuje, pokiaľ do chovu z času na čas nezaradíme
hnedonosé psy.
Múdri chovatelia používajú vo svojich líniách kvalitne
pigmentované hnedonosé ridgebacky ako oživenie, lebo tieto psy prinášajú do
chovu nádhernú čistú žiarivú sýtu
farbu srsti. Srsť takého psa má zlatistý
nádych a doslova sa v nej odráža slnko. Dlhodobý chov iba na čiernonosých psoch,
rovnako ako aj chov na dvoch hnedonosých psoch vedie u ridgebacka nielen k
strate kvality sfarbenia, ale aj k strate kvality srsti a kože. Nie vždy sa
takéto následky vyskytnú, ale taká je tendencia. Kríženie čiernonosých s
čiernonosými je pritom menej nebezpečné, môže sa robiť takmer neobmedzene bez
vážnejších funkčných problémov, avšak s tendenciou k čiernym pesíkom a blednutiu
srsti.
Práve príležitostné použitie hnedonosých ridgebackov napomáha chovateľom udržať
v populácií plemena štandardom žiadané čisté pšeničné farby.
Niektoré ďalšie sfarbenia rodézskeho ridgebacka
Pri šľachtení ridgebacka boli použité rôzne psy rôznych plemien, farieb, a teda
aj genofondu: greyhoundy, buldogy, pointre, teriéry, kólie, deerhondi... Z praxe
vieme, že recesívne vlastnosti pre mnohé rôzne typy sfarbenia môžu zostať
utajené aj niekoľko generácií. Len veľmi veľká náhoda alebo úzka príbuzenská
plemenitba dáva šancu sa prejaviť týmto recesívnym alelám. Preto sa len
ojedinele vyskytujú vzácne sfarbenia aj u ridgebackov. Avšak nie všetky typy
týchto sfarbení dnešný štandard plemena uznáva.
“Modrá“ Jednou z neštandardných foriem sfarbenia je tzv. modré sfarbenie. Šteniatka sa
rodia “strieborného“ sfarbenia a majú modré oči, ktoré sa vekom menia buď na jantárovu farbu, alebo sivú. V dospelosti má “modrý“ ridgeback pšeničnú až
červeno pšeničnú farbu, ale s nádychom chladného kovovo-modrého lesku. Tento
problém sa dá genetickým vyšetrením odhaliť. Ak je pes negatívny, to znamená, že
nie je nositeľom génu pre modré sfarbenie, výsledok testu sa zaznamenáva ako
Dilute Status: DD
Ukážky modrého šteniatka vo vrhu.
Čierná s pálením
Ide o štandardom neprípustné sfarbenie čisto čiernej srsti s pálením ako u
dobermana.
“Urajiro“ sfarbenie
Ojedinele sa v chove objavuje veľmi svetlá farba blízka “bielej“. Vyskytuje sa
na vnútornej strane nôh, na bruchu, predhrudí a krku a po stranách hlavy. Toto
“presvetlenie“ sa nazýva “urajiro”, prevzaté z japonského termínu pre farbu
srsti Shiba Inu. Aj keď to nie je preferované chovateľmi, je táto farba
akceptovateľná ako pšeničná. Najčastejšie sa objavuje u svetlo-pšeničných a
medovo-zlatých ridgebackov.
Sobolia farba
Sobolie sfarbenie sa tiež vyskytuje veľmi vzácne. V roku 1925 sa v americkom
štandarde plemena vyskytovala ako jeden z možných a prípustných variantov.
Výňatok zo štandardu RR z roku 1925:.. „sfarbenie: žíhané, plavé, sobolie,
všetky farby alebo zmiešané s bielou.“... Dnes je toto sfarbenie ridgebacka
neprípustné.
“Biela" farba bez nádychu tepla
Štandard nepojednáva s absolútnou presnosťou o diskvalifikácii tejto farby,
preto aj výroky rozhodcov sú veľmi zdržanlivé. V Anglicku je "biela" farba
prípustná, v USA sa názory chovateľov líšia. V Európe sa takmer všetky idgeback
kluby zhodujú v názore, že pod pojmom svetlo pšeničná farba sa nerozumie
farba bez nádychu tepla. Pšeničná farba musí teda mať stále teplý
odtieň, aj keď ide o najsvetlejší odtieň (ako biela káva). Je to logický
a prijateľný argument, hlavne keď berieme do úvahy, z akého prostredia
pochádza toto plemeno. Je zaujímavé, že táto "biela" farba nie je
spôsobená nedostatkom pigmentu. Práve naopak, je sprevádzaná tmavými
očami, čiernymi pazúrmi, často aj tmavou maskou a tmavými "okuliarmi". V
plemenitbe sa však táto farba nedá dosiahnuť cielene, takže neplatí
pravidlo, že ak "bielu" suku nakryjeme "bielym" psom, narodia sa "biele"
šteňatá. Táto "biela" farba sa vyskytne ojedinele v štandardne sfarbenom
vrhu ako výsledok náhodného presadenia sa recesívnej alely pochádzajúcej
z dávneho šľachtenia plemena.
Na špeciálnej výstave KCHRR 2000 v Lukovej vzbudzoval obdiv i rozpaky psík v
triede dorastu Omar Bohemia Checko (O:Alwin Bohemia Checko, M:Arieta Malženická
rovina). Nebol to však prvý "biely" psík, s ktorým som sa na výstavách v
stretla. Takmer o pol roka staršia "biela" sučka Emmy Hailfri pochádza tiež z
českého chovu, ale po iných predkoch. (O: Anar Katama, M: Bangie Satanela). Na
Slovensku zatiaľ nie je zaznamenané narodenie "bieleho" ridgebacka, ale určite
by ma to neprekvapilo, veď slovenský a český chov je postavený na spoločnom
základe.
* za krásnu úvodnú definíciu výkladu pšeničnej farby ďakujem Inge
Režuchovej Preklad anglických textov: Daniela Ripčíková
Jazyková korekcia: Andrea Černáková
Celkový vzhľad a ostatné časti tela nájdete v časti
Všetko o RR /
Výklad štandardu
Použitá literatúra:
1982, Pauline Sadler: The Rhodesian Ridgeback in Australia
1987, RR Club of Great Britain: Guide to the Rh.Ridgeback
1987, D. H. Hegelsen: The definitive Rhodesian Ridgeback
1991, P. Nicholson & Janet Parker: The complete RR
1992, RR Club Nederland: De Rh. Ridgeback in Nederland
1994, Stig G. Carlston: Reading the Ridgeback
1995, Stig Carlson: Rhodesian Ridgeback
1998, Jochen H. Eberhardt: Der Rhodesian Ridgeback
Sandra Fikes: A Guide to Judging the Rhodesian Ridgeback
Štandardy plemena Rhodesian Ridgeback: The Original Standard of 1922 (KUSA),
KUSA 1925, GB 1928, AKC 1955, A.N.K.C.(Austrália) 1976, KUSA 1982, AKC 1992, FCI
1992, FCI 1996, GB 1996, A.N.K.C.1997 a ďalšie toho času platné plemenné
štandardy FCI rôznych plemien.