Prvý titul "Šampión Slovenska" pre plemeno RR bol zadaný v roku 1997. Odvtedy bolo plemenu zadaných viac ako 100 týchto titulov.
Pozri kompletný archív ocenených slovenských RR.
Prof.Dr. Wilhelm Wehner, Hanover
autor knihy Kleine Kynologie
CHOV PSOV NA RÁZCESTÍ
...Ako existuje chybné chovanie, existujú (v zmysle zákona na ochranu zvierat proti týraniu) aj chybné chovy?
Nie sú tieto chovy zodpovedné za abnormálne chovanie, nezodpovedajúce danému živočíšnemu druhu, so sociologickými dôsledkami pre zviera i pre človeka?br>
Na túto otázku by som chcel odpovedať bezvýhradne kladne. Áno, takéto chovy skutočne existujú. Ukážkovými heslami sú „bojový pes“ a „obranár“: u týchto plemien boli psy celé desaťročia, v niektorých prípadoch dokonca celé storočia, šľachtení na „odvahu, tvrdosť, bojovnosť, ľahostajnosť k výstrelu apod.“, ďalej boli šľachtení na mohutný, dogovitý alebo marciálny vzhľad (predkus u buldogov a pod.) tak, aby dosiahli od eventuálnych záujemcov dobré ceny.
A pokiaľ sa takéto psy nápadne často vyskytujú v štatistikách, sledujúcich ak pes niekoho pohrýzol, chovateľské zväzy si to príliš zľahčujú: zvedú všetko na zlých a nekompetentných majiteľov, ktorí sú v celom probléme až tými poslednými a prispievajú k celému problému najmenej. Svoju vlastnú zodpovednosť zapierajú, existenciu bojových psov popierajú a pojem „bojový pes“ označujú za nezmysel roka. Ale Neville má pravdu, keď hovorí: „ľudia vyšľachtili mnoho plemien psov tak, aby boli schopné plniť rôzne úlohy a aby mali určité charakterové vlastnosti... do určitého stupňa je to aj agresivita bojových plemien psov “. A uvedomenie takýchto spolkov sa prejavuje najlepšie aj v tom, že sa uvádza mnoho „moderných bojových plemien“ aj v knihách, ktoré vychádzajú pod patronátom VDH v nakladateľstve Kynos-Verlag.
V novinových titulkoch sa opakovane objavujú aj rotvajleri, ktorí sa ešte pred boomom bojových plemien stretávajú spolu s dobermanmi zvlášť u niektorých majiteľov s veľkým ohlasom. Prípad, ktorí sme hodnotili odborne (dvaja voľne revírujúci rotvajleri napadli dve deti – zhodou okolností z rodiny veterinára – a vážne ich poranili). Naskytol príležitosť zaujať kritické stanovisko k takzvanému výcviku na obranu.
Rotvajler bol pôvodne používaný ako pes na preháňanie tvrdohlavého a vzdorujúceho dobytka, ale tiež ako pes ťažný, zapriahnutý do vozíka mäsiarov. Behom posledných desaťročí však bola jeho funkcia zmenená na služobného psa, pričom bol chovateľsky vyberaný na „odvahu, tvrdosť, bojovnosť a ľahostajnosť voči výstrelu“, a čo sa týka exteriéru bola dávaná prednosť mohutnému dogovitému vzhľadu. Bol a je človekom favorizovaný preto, lebo má značne vyvinuté vlohy pre obranu. Bohužiaľ, prednosť mu dávajú aj také osoby, ktoré ho zneužívajú ako prostriedok nátlaku, to znamená ako "zbraň" (vedľa v súčasnosti módneho pitbulteriéra). V príslušných chovateľských organizáciách bol kladený neúmerný dôraz práve na tieto povahové vlastnosti, takže namiesto toho, aby bol obľúbený, vzbudzuje rotvajler na cvičákoch skôr strach...
Čo by dnes rotvajler potreboval, je preprogramovanie s ťažiskom na ovládateľnosti a dobromyseľnosti, aby až na niekoľko služobných psov neskladal skúšky z obrany ale skúšky sprievodcu (bezpečnosť v dopravnom ruchu).
Dôsledkom výcviku SchH (na obranu) strácajú psy systematicky zábrany pred hryzením človeka, a ak nie sú pod neustálym odborným vedením skúseného psovoda, ktorého hierarchicky vyššie postavenie by bezvýhradne uznávali, predstavujú neustále zvyšujúce sa nebezpečenstvo.
To, aby psy psovoda bezvýhradne uznávali, je veľmi dôležité obzvlášť v prípadoch, ak sú psy držané v svorke, pretože už dvaja psy tvoria miniatúrnu svorku a tá sa riadi svojimi vlastnými zákonmi (ďalšie stupňovanie nebezpečenstva). Služobný výcvik psov je treba preto odmietnuť (s výnimkou psov, používaných skutočne pre služobné účely, pre ktorých máme však kompetentných a zodpovedných psovodov) – to je mimochodom stanovisko, ktoré spolu so mnou zaujíma aj pani Dr. D. Feddersen-Petersen.
...Nezávisle na vyššie uvedených skutočnostiach je potrebné dodať, že sa nejedná len o rotvajlerov, ale celkove o „šelmu psa“, u ktorého môžeme spustiť „reflex prenasledovania“ napríklad tým, že bojazlivá osoba začne pred psom utekať. Ak utekajúca osoba naviac ešte spadne, aktivuje sa u psa naviac korystnický pud a u niektorých jedincov aj pud usmrtenia koristi...
Ako sme už zdôrazňovali, rozhodujúci význam má to, aby služobného psa viedol skúsený odborník, aby to bola ruka láskavá k ľuďom i zvieratám, ktorej dominanciu pes v žiadnom prípade nespochybní.
V neskúsených alebo slabých rukách dôjde skôr ku zvýšeniu nebezpečenstva, a to obzvlášť v psej svorke, ktorej členovia sú viac viazaní na seba navzájom, než na človeka...
Psy sú veľmi učenlivé bytosti, pre ich chovanie súvisiace s kúsaním je dôležité, či sa im už podarilo „podriadiť“ si človeka v rámci útoku a zákusu. U psov v súkromných rukách s veľmi vyvinutými pudmi obranára je potrebné, aby sa výcvik zameral miesto na služobný výcvik obranára (rozumej odvahu, tvrdosť, bojovnosť) na ovládateľnosť, poslušnosť a sociálne chovanie. Tieto psy musíme čo najskôr naučiť, že ľudia pre nich nie sú žiadnym objektom na hryzenie.
To ale niektorí majitelia strážnych psov nie sú schopní pochopiť. Uvedené hľadiská podriaďujú vlastným osobným záujmom „ochrany“ a zabúdajú, že takéto zvieratá pôsobia na bežných delikventov dostatočne odstrašu-júco, aj bez toho aby sme ich vychovali ešte k ostrosti.
Aj prístupné, dôverčivé a dobromyseľné psy vykazujú - zvlášť v noci - normálne chovanie, súvisiace s ochranou vlastného teritória, alebo aspoň štekajú.
spracovala A. Friedrichová, poradca chovu SKCHR, 5/2002
