
Posledné dni rozvírila pokojnú hladinu a naštrbila dobré meno rodézskeho
ridgebacka tragická udalosť poranenej trojročnej Kristínky sukou Beou, chrániacou
si svoje mláďatá. Túto situáciu rozoberali a aj naďalej rozoberajú média, avšak
nedostalo sa zatiaľ verejnosti odpovede na základnú otázku: ČO SA STALO? A PREČO? Podľa vyjadrenia samotnej chovateľky Jany Kadnárovej si suka chránila
mladé. Áno, avšak Bea reagovala inak, ako chovateľka mylne predpokladala na
základe skúsenosti z predošlých dní a na základe toho, že Bea je pokojná a
zvládnutá suka, ktorá má rada deti a dokonca má s Kristínkou dobrý vzťah.
A tu
je samotný problém toho, čo sa stalo. Došlo k podceneniu danej situácie z
neznalosti a ľahkovážnosti.
(ilustračné foto)
Pokúsim sa situáciu rozobrať z etologického hľadiska a objasniť správanie sa Bei,
toho času suky - matky s vrodenými inštinktami každého jedného psa bez
ohľadu na plemennú príslušnosť. Snáď nám to všetkým pomôže pochopiť a predvídať.
1. Suka už pred pôrodom hľadá vhodné miesto pre vrh svojich mláďat. Miesto
vyberá veľmi dôkladne, tak, aby bolo pre šteniatka bezpečné. (suché, tmavé,
tiché a chránené pred ruchom).
My chovatelia máme inú predstavu o bezpečí a pôrodnú bedničku umiestnime tam,
kde sa to hodí nám. Suky sú tým často frustrované a nemajú potrebný pocit
bezpečia pri pôrode.
2. Prvých 14 dní sú šteniatka slepé, hluché a málo pohyblivé. Je preto dobrý
dôvod. Takto vybavené pre život nedokážu opustiť “noru“ a sú tak chránené v
jej bezpečí. Matka opúšťa noru iba na nevyhnutný čas svojich biologických
potrieb (venčenie, pitný režim, potrava). Šteniatka nemajú v tomto období
termoreguláciu a matka ich svojou stálou prítomnosťou udržuje v teple.
Je teda logické, že matka v tomto období si chráni iba svoju noru a jej
bezprostredné okolie. Celú časť teritória má za úlohu strážiť samec a ostatní
členovia svorky.
Priblíženie sa k nore (bedničke) smú len dospelé suky, ženy. Aj k tomu je dobrý
dôvod. Ak má suka málo mlieka, ostatné suky pod hormonálnymi zmenami falošnej
brezosti pomáhajú kojiť. Dieťa (z psieho pohľadu mláďa) je pre jej šteňatá
veľkým rizikom, preto je najviac ohrozené v blízkosti vrhu! Otec šteniat, samce,
muži smú mať kontakt so šteňatami až po dovŕšení cca 20. dňa, keď šteniatka opúšťajú
noru a začína čas “učenia“.
Pre nás chovateľov z toho vyplýva:
a) Minimálne prvých 14 dní nepremiestňovať vrh, zabezpečiť matke i šteniatkam
maximálny pokoj a pocit bezpečia.
b) Byť ostražitý k správaniu sa nielen matky, ale aj ostatných členov svorky.
Návštevy v tomto období sú možné, avšak s vedomím, že matka sa môže inak správať
v širšom teritóriu a úplne inak v bezprostrednej blízkosti vrhu. Správanie matky
je iné k ženám, iné k mužom a iné k deťom.
Čo sa stalo v prípade Bei a chovateľky JK?
1. V čase tragédie mal vrh 11-12 dní
- Pokiaľ vrh chovateľka už viackrát premiestnila z bedničky ešte pred
týmto 12. dňom, sučka Bea musela byť opakovane vystavovaná stresu. Šteniatka
sú v tomto období bez termoregulácie a schopnosti sa rýchlo vrátiť do nory
veľmi ohrozené.
- Pokiaľ bol vrh premiestnený do nového prostredia prvýkrát práve v deň
tragédie, je úplne prirodzené a logické, že matka je v ten deň
mimoriadne ostražitá. Viac, ako kedykoľvek predtým. Navyše sa ostražitosť
každého psa po zotmení ešte viac zvyšuje!
2. Z videozáznamu je zrejmé, že vrh bol premiestnený do nového prostredia
nielen predčasne, ale aj na miesto, ktoré by si suka v prírode nikdy sama
nezvolila! Na miesto neútulné, nechránené pred prípadným nebezpečenstvom a
zvedavými pohľadmi okoloidúcich. Vrh bol vystavený ruchu ulice bez optickej
bariéry. Ani tento fakt na pokoji matky nepridáva.
3. Kristínka vkročí na pozemok a priateľsky sa zvíta pod dohľadom
chovateľky. Všetko vyzerá v poriadku. Avšak po chvíli sa Kristínka v očiach suky
zmení na “ľudské mláďa“, ktoré sa bez dozoru priblížilo bezprostredne k
šteniatkam. Bola to pre suku už iná situácia a navyše nebola tam chovateľka,
ktorá by matku preventívne upokojila.
Zo skúsenosti viem, že ak sa niekto priblíži k vrhu, suka si pohľadom na mňa
(ako hierarchicky najvyššie postaveného jedinca vo svorke, ktorý má právo
rozhodnúť o možnom útoku) overí nakoľko je riziko vysoké a či mám situáciu pod
kontrolou. Ak tú možnosť suka nemá, koná sama.
4. Najväčší problém však je v tom, že Bea ako canisterapeut (bez ohľadu
na to, či s platnými skúškami)
suka, s ktorou sa pracuje a ktorá vykazuje
vlastnosti pre prácu s deťmi, je v čase materstva v prvom rade matka, zviera so
svojimi prirodzenými inštinktami. Práve kvôli jej dobrým (naučeným) vlastnostiam
sa podcenilo jej prírodné správanie (vrodené vlastnosti).
Naučené vlastnosti psa môžeme korigovať a ovplyvňovať dobrou socializáciou a
učením, avšak vrodené inštinkty nie, alebo len veľmi minimálne. Každá suka bez ohľadu na plemennú
príslušnosť, každé zviera v prírode koná v čase párenia a v čase materstva pod
vplyvom hormonálnych zmien, ktoré zabezpečujú to, že je schopné zachovania rodu.
Tieto hormóny majú za následok to, že suka sa nespráva na základe naučeného, ale
na základe vrodeného. Teda nemôžme očakávať, že dobre socializované zviera bude
z ľudského hľadiska “spoľahlivé“ aj v čase materstva. Bude konať tak, ako to
má od prírody dané.
Každopádne v prípade Bei došlo k podceneniu jej prirodzených vrodených
inštinktov ako matky. Suka nekonala skratovo, chránila si mláďatá a bola nútená
(pre bezprostrednú neprítomnosť chovateľky) konať sama.
My chovatelia chceme, aby naše suky boli dobrými matkami.
Vysoko si ceníme to, že ridgeback je prírodné plemeno, ktoré si zachovalo
množstvo inštinktov a zároveň je to plemeno povahovo vyrovnané, pokojné a vhodné
do rodiny a k deťom. Vážime si matky, ktoré bez problémov rodia, výborne sa
starajú o svoje mladé, udržiavajú bedničku v čistote a sú schopné dlho kojiť.
Keď príde čas “učenia“, venujú sa vrhu, suplujú aj rolu otca, učia mladé, v
hrách ich pripravujú pre život, ale aj trestajú a učia poriadku a disciplíne. To
všetko sú vysoko cenené vlastnosti matiek, ktoré sú vrodené tak isto ako aj
vlastnosť chrániť si svoje šteňatá.
Nemôžme si z prírody vziať iba to, čo sa nám hodí, žiadať od súk, aby boli
dobrými matkami a zabúdať na ich základnú ochranársku vlastnosť, lebo sa nám to
v prípade našich domácich odchovov nehodí. Treba o ochranárskom pude vedieť, mať
rešpekt k prírode, nepodceňovať ju a vždy predvídať a rátať s možným rizikom.
S odchodom šteniat a návratom hormonálnej rovnováhy suka tieto materské pudy
stráca a jej ostražitosť mizne. Za normálnych okolností sa z nej stáva opäť
pokojný a spoľahlivý pes u ktorého prevládajú vlastnosti naučené.
Sú prípady, keď sučky po odchovaní šteniat zmenia povahu a sú už navždy nervóznejšie a
ostražitejšie. Túto trvalú zmenu správania často krát spôsobil samotný chovateľ
tým, že neposkytol suke a vrhu pokojný odchov, ale vystavil suku neustálemu
stresu a potrebe ochraňovať mláďatá. Z pudového správania sa takto stáva
zlozvyk.
Apelujem týmto na zodpovednosť chovateľov.
Nepodceňujte prirodzené správanie sa psov. Študujte, vzdelávajte sa,
poznajte svojich psov. Nestačí mať zvládnutého, poslušného a dobre
socializovaného psa. Je treba si o ich prirodzenom správaní aj niečo prečítať a
snažiť sa im porozumieť v každej situácii. Byť pripravení a predvídať! Každý
jeden z nás má v rukách osud plemena. Je ťažké vybudovať si dobré meno, ale ešte
ťažšie je ho udržať. Takýto jeden nešťastne medializovaný prípad za jeden deň
pokazí dobré meno plemena a niekoľkoročnú prácu Slovenského klubu chovateľov
ridgebackov.
Tento prípad sa mohol stať každému jednému z nás.
Mohol sa, a určite sa aj stal u iných plemien. Čím mierumilovnejšie zviera máme v rukách, tým väčšie je riziko že situáciu v čase jeho materstva podceníme. Je na nás, aby sme sa z tohto prípadu všetci poučili.
Monika Tušanová, 30.3.2007
Prezident Slovenského klubu chovateľov ridgebackov
ilustračné foto, archív autorky