Terénne dostihy za umelou návnadou

Korene tohoto športu siahajú veľmi hlboko do histórie, až do obdobia Keltov, ktorí tento druh športu v Európe rozšírili okolo 4. storočia pred n.l. Prvé písomne zachytené pravidlá chrtieho preteku pochádzajú z 2.storočia n.l. Coursing sa usporadúval na rozľahlých lúkach s množstvom zajacov. Jazdec na koni viedol svojich dvoch psov (chrti, saluky, škótske jelenie psy...) na dlhej šnúre a prehľadával terén. Ak vyplašil zajaca, pustil psov. Rozhodca, tiež na koni, sledoval a bodoval správanie psov. Preteky chrtov sa stali aj súčasťou dvora Henricha VIII. V roku 1576 boli vypracované pravidlá, ktoré bez väčších zmien platia dodnes.

Dnes už v mnohých krajinách nie je povolený hon na zajace. Používa sa umelá návnada (zajačia koža) a trasa je postavená tak, aby čo najvernejšie kopírovala spôsob zajačieho cik-cak kľučkovania. Používa sa pritom navijak (ručný alebo motorový), do ktorého sa navíja tenká nylonová šnúra, na konci ktorej je návnada. Na dráhe je umiestnených niekoľko kladiek, okolo ktorých šnúra mení smer trasy. Z navijaku sa cez kladky natiahne návnada až ku štartu, kde sú pripravené dva psy. Po odštartovaní sa začne šnúra s návnadou navíjať a opúšťa jednu kladku za druhou. Jej rýchlosť je regulovaná tak, aby udržovala psov v potrebnej vzdialenosti od návnady. Iste vám teraz napadne, či nemôže dôjsť k poraneniu psa, ak zavadí o kladku, ktorá je len niekoľko cm od zeme. Nie, lebo z miesta navijaku sa reguluje rýchlosť návnady tak, že keď sa pes blíži ku kladke, zvýši sa rýchlosť navíjania, návnada obletí kladku a prudko zmení smer smerom od kladky. Pes teda tiež mení smer, čím kladku bezpečne obieha z vnútornej strany. Úlohou psa nie je čím rýchlejšie bežať za "zajacom", ale rozvážne a takticky sledovať jeho dráhu a snažiť sa mu skrížiť cestu. Je veľmi vzrušujúce sledovať správanie ridgebackov, ktoré už vedia, o čo ide. Pracujú naozaj s rozumom. Nie je výnimkou ridgeback, ktorý sa po odštartovaní nerozbehne za návnadou, ale počká si na návnadu pri cieli. Rozbehne sa jej naproti, až keď sa návnada začína približovať. Pri tomto športe ide u ridgebacka o to, aby bol ochotný prijať coursing ako šport, aby bežal pre radosť z pohybu.



V coursingu nejde o rýchlosť, ale hodnotí sa vytrvalosť, taktika lovu, napr. schopnosť donútiť zajaca meniť smer. Tento druh športu nemá s dostihmi veľa spoločného. Vyžaduje si u psa väčšiu sústredenosť, postreh a celkovú zdatnosť, než na dostihovej dráhe. Coursingová dráha sa na rozdiel od dostihovej môže postaviť kdekoľvek v prírode. Môžu sa v nej využiť prirodzené prekážky, akými sú napríklad voda, stromy, a pod. Nie je teda nijako finančne náročná. Stačí navijak, šnúra, kladky, umelý zajac a hlavne zanietenosť, športový duch a chuť spraviť niečo pre našich ridgebackov.

© Monika Tušanová
   foto: M.T.


článok prešiel jazykovou úpravou

Monika Tušanová, 1998
Copyright ©www.rr.sk Obsah stránok podlieha autorským právam.
Kopírovanie akejkoľvek jej časti len so súhlasom autora a majiteľa stránok.
Všetky práva vyhradené!
Publikované : 2005-11-08 (7352 čítané)