Funkcia klubu, riadeného chovu, chovateľstva, chovateľskej rady,
kontrolórov vrhov a bonitácií.
Publikované 10/2005,
aktualizované 12/2011 o zmeny v chovateľskom poriadku a v organizačnej štruktúre klubu schválené VČS v r.2009
V poslednom období sa stretávame s množstvom otázok, názorov a riešení rôznych
situácii, ktoré chovateľstvo a život v klube prináša. Pri ich hodnotení je nutné
vidieť veci v omnoho širších súvislostiach, ako sa na prvý pohľad javia. V prvom
rade si treba uvedomiť, akú ma funkciu klub a komu slúži. Predovšetkým je to
organizované spoločenstvo dobrovoľne sa združujúcich ľudí, ktorí majú spoločný
záujem. Sú ním naše ridgebacky, ich zdravie a progres plemena.
Veľká väčšina chovateľov chová srdcom. Je to práca krásna, ale aj veľmi náročná
a zodpovedná. Celá zodpovednosť totiž leží práve na chovateľovi. Ten sa
podpisuje pod každé jedno šteňa. Preto je nutné si uvedomiť, že každý chovateľ
má právo sa sám rozhodovať a každý má nárok aj na omyl.
Chovateľ pracuje so živým materiálom, neexistujú exaktné pravidlá dobrého a
zlého chovu. Až čas preverí, či konal chovateľ správne. Ale vždy bude chovateľ
zodpovedný za svoj chov sám sebe, nadobúdateľovi i psovi a v konečnom dôsledku
aj plemenu celkovo.
Klub svojím menom poskytuje chovateľom určitý punc kvality a chovateľského
štandardu. Avšak vo vzťahu k chovateľovi nesmie klub hrať rolu diktátora a klub
by nemal slúžiť chovateľovi ako alibi. Klub nemôže dať záruky nikomu na
bezchybný chov, ani na bezchybné zviera. Klub má byť nápomocný, má vykonávať
určitý servis a ma zastrešovať plemeno v kritických chvíľach, keď ide napríklad
o zákon. Má sa starať o dobré meno plemena, o propagáciu, má zabrániť
zneužívaniu plemena pre iné ako humánne účely. Toto sú prvoradé úlohy klubu.
Zvolili sme si riadený chov. Ale pod pojmom riadený chov nesmieme rozumieť
diktát, nanucovanie názoru a obmedzovanie slobodného rozhodovania a voľby
samotných chovateľov.
Chovateľ v reťazci hierarchie by mal vždy hrať prím, lebo chceme chovateľov,
ktorí sú schopní sami niesť zodpovednosť za svoj chov.
Aká je teda úloha chovateľskej rady a jej členov?
Člen chovateľskej rady má byť vždy nápomocný radou. Či sa to už týka samotného
odchovu šteniat, prikrmovania a pod., alebo konzultácie pri výbere chovného
páru. Krycieho psa pre svoju suku si však musí chovateľ zvoliť sám. SRK
podpisuje pripúšťacie povolenia na základe výberu samotným chovateľom.
Samozrejme, že najprv skontroluje formálnu správnosť žiadosti, overí si, či oba
jedince spĺňajú k danému termínu podmienky pre párenie, vyplývajúce z nášho
chovateľského poriadku a stanov, a tiež si overí, či spojením nejde o
príbuzenskú plemenitbu alebo nie je ohrozené zdravie plemena. V takom prípade je
chovateľovi žiadosť o povolenie krytia vrátená.
Chovateľská rada zhromažďuje u seba množstvo informácií o odchovoch, má prehľad
o chybách, ktoré sa v populácii vyskytli, ovláda základy genetiky a neustále
vyhodnocuje a spracováva tieto informácie. Vie preto poradiť, upozorniť na možné
riziká exteriérových chýb, neplnochruposti, prerastenosti atď. Ale tu
kompetencia chovateľskej rady končí. Nie je to alibi zo strany klubu, je to
fakt, že chovateľská rada je poradcom a samotné rozhodnutie a zodpovednosť je vždy
na chovateľovi.
Aká je rola kontrolóra vrhu?
V prvom rade je to nešťastný názov. Chovateľ by nemal mať pocit, že je
kontrolovaný. Vrh sa síce kontroluje, ale s úmyslom pomôcť a poradiť
chovateľovi, odhaliť vo vrhu chyby. Tie sa pravidelne zaznamenávajú a evidujú
pre potreby poradcu chovu a následne opäť poskytujú chovateľom. Kontrolóra by
mal robiť zrelý človek, objektívny a nezaujatý, ktorý má skúsenosti s chovom a
prešlo mu rukami už niekoľko desiatok šteniat. Je jedno, či ich odchoval sám,
alebo nie. Musí to byť človek, ktorý vie reálne posúdiť kvalitu vrhu a v
sporných prípadoch (napr. hraničného posunu vírov) upozorniť chovateľa na možné
ďalšie riziká. A keďže je u nás táto kontrola vrhu povinná, v neposlednom rade
to musí byť človek lojálny klubu a ako vyslanec klubu musí byť svojím
vystupovaním aj taktný voči chovateľovi.
Predstavte s napríklad situáciu, keď si chovateľ zavolá k vrhu kontrolóra, pustí
ho do svojho súkromia a otvorene v dobrej viere s ním rozpráva a konzultuje
problémy a možné riziká vo vrhu. Po niekoľkých príjemne strávených minútach nad
drobcami odprevadí kontrolóra dvermi a ten ešte “za tepla“ informuje a podáva
zaručené informácie do éteru. Tie sa pomaly ale isto menia na senzácie z
“overených zdrojov“ a na druhý deň sa chovateľ nestíha diviť aké fámy a historky
kolujú okolo jeho vrhu a šteniat!
Ako klub sme si odhlasovali jednu povinnú kontrolu vrhu do veku 7 týždňa. Druhá
kontrola vrhu je síce fajn vec, sama ju odporúčam, ale nie je povinná. Chovateľ
sa má právo rozhodnúť, či si zavolá k vrhu opätovne klubového kontrolóra, alebo
priateľa tiež chovateľa, alebo veterinára, alebo jednoducho zvládne kontrolu nad
vlastným vrhom aj sám. Je to na jeho rozhodnutí.
Úloha a kompetencie kontrolóra vrhu
Po oslovení chovateľom príde kontrolór k vrhu v dopredu dohodnutom čase.
Pozorne si prezrie celý vrh, i samostatne každé jedno šteňa a urobí zápis
aktuálneho stavu. Ak si je kontrolór na 100% istý, že šteniatko má chybu, ktorá
ho vylučuje z ďalšieho chovu, zaznamená ju.
Ak si nie je kontrolór v danom čase istý, urobí zápis "podozrenie", upozorní
chovateľa na možný zlý vývoj, prípadne odporučí sledovať, konzultovať s ďalšími
chovateľmi, veterinármi. Kontrolór vrhu by mal byť vždy pripravený chovateľovi
poradiť, podať pomocnú ruku nielen v otázkach kvality vrhu, ale aj výživy,
starostlivosti...atď. Nesmie sa vnucovať chovateľovi na ďalšiu kontrolu vrhu, ak
o to sám chovateľ neprejaví záujem.
Pozor! Kontrolór svojím podpisom nezodpovedá za kvalitu vrhu a nezodpovedá za
neodhalené chyby a tiež nezodpovedá za ďalší priebeh a vývoj vrhu. Je dobré, ak
chovateľ ukáže nadobúdateľom šteniat zápis z kontroly vrhu, nesmie ho však
použiť ako alibi, ako záruku na bezchybné šteňa.
Kontrolór musí byť taktný vo vyjadreniach. Zápis o kontrole vrhu je dokument,
ktorý podpíše chovateľ i kontrolór. Nič mimo tohto zápisu sa nesmie ani písomne,
ani verbálne zverejňovať. Je to netaktné voči klubu, ktorý kontrolór
reprezentuje, ako aj voči chovateľovi, ktorý si kontrolóra v dobrej viere
spomedzi ostatných zvolil. Kontrolór je vyslancom klubu, v čase kontroly nie je
súkromnou osobou a je viazaný mlčanlivosťou !!!
Aký je potom význam kontrol?
Kontrola vrhu je pomocná ruka chovateľom (včasné odhalenie chýb, najmä DS) a
slúži k zaznamenaniu a sledovaniu dedičných chýb, ktoré sa pravidelne
vyhodnocujú a opätovne slúžia chovateľom.
Týmito kontrolami vrhov sa predchádza aj nekontrolovateľnému množeniu psov za
vyslovene zlých a zdraviu nevyhovujúcich podmienok.
Bonitácie
Bonitácia je základným pilierom riadeného chovu. Je to filter, cez ktorý prejdú
iba jedince splňujúce chovateľské podmienky podľa nášho chovateľského poriadku.
Tento poriadok od založenia klubu nikdy nebol a nie je ani v súčasnej dobe úplne
totožný so štandardom plemena. V niektorých bodoch je benevolentnejší, v iných
zase prísnejší. Je to prirodzené vzhľadom na miestne podmienky a aktuálne
chovateľské problémy klubov v rôznych kútoch sveta. Náš špecifický chovateľský a
zápisný poriadok na Slovensku si zvolili chovatelia a majitelia plemena na
ustanovujúcej Výročnej členskej schôdzi pred dvanástimi rokmi a bol od tej doby
niekoľkokrát upravovaný a dopĺňaný tak, aby vyhovoval základnému chovateľskému
cieľu klubu, a to zachovaniu zdravia a funkčnosti plemena.
Neustálym sprísňovaním pravidiel sme momentálne v situácii, keď máme asi
najprísnejšie chovateľské pravidlá na svete. Preto si myslím, že klub nesmie
ďalej priškrcovať pravidlá, čo sa týka exteriérových chýb. Iné je to samozrejme
s funkčnými a zdravotnými chybami.
Často počúvam nespokojné hlasy našich členov, prečo sa uchovňujú psy výškou nad
štandard, prečo sa pustila do chovu fenka s väčším bielym znakom na labke či
brušku alebo fenka s nadmierou čiernych pesíkov v srsti, atď... Moja odpoveď
znie: pokiaľ nejde o chybu, ktorá bezprostredne ohrozuje zdravie plemena, niet
dôvodu na vylúčenie z chovu a ochudobňovanie genofondu plemena. Biela v chove
vždy bola, je a bude, treba ju iba udržať v rozumnej a zdraviu neškodnej miere.
Čierne pesíky sú estetickou chybou a vhodným výberom partnera (napr. psom
dominantným pre hnedý gén) sa dá táto chyba potlačiť už v prvej generácii.
Aj spojením výškovo štandardných jedincov dochádza k prerastaniu populácie a
naopak, aj prerastený jedinec môže dať výškovo štandardné potomstvo. Nik z nás
nevidí do vnútra psov, nepozná ich genofond a bolo by nenapraviteľnou škodou
riadiť sa iba ich fenotypom (fenotyp=vzhľad)
Bonitácia je spôsob ako sústrediť, spísať zdravotné testy, povahové vlastnosti a
opis exteriéru populácie. Na bonitácii získava chovateľ i majiteľ psa
prostredníctvom bonitačného kódu súhrn exteriérových vlastností psa. Je to
vodítko pre výber partnera. Zásadou je, aby sa v chove spájaním rovnakých chýb u
rodičov nemnožili chyby a s tým súvisiace možné problémy. Napríklad, ak má sučka
v bonitačnom kóde poznámku o chybne utváranej hlave, vyberá si partnera, ktorý
túto poznámku nemá. Takto je šanca, že potomstvo bude s ohľadom na utváranie
hlavy lepšie ako matka.
Tak isto je to s výškou, bielymi znakmi atď. Rozumný chovateľ vie s týmito
informáciami pracovať a citlivo zvažovať kompromisy v chove. Je naivné myslieť
si, že kompromisy v chove nemajú čo hľadať! Chovateľ v riadenom chove sa
väčšinou zaoberá estetickou stránkou chovu, lebo pri riadenom chove sa práve
bonitáciou filtrujú tie najzávažnejšie chyby, ako sú dysplázia, cholerická či
bojazlivá povaha, najnovšie aj prechodový stavec a všetky ďalšie zdravotné a
funkčné problémy.
Pracovať s ľuďmi a hlavne udržať štandard a dobré meno klubu je práca veľmi
náročná!
Za tie roky som sa naučila, že neustále sprísňovanie pravidiel prináša opačný
efekt. Nijako kladne sa to neodráža na chove, naopak strácame tak vzácnu
genetickú variabilitu a nenávratne nám miznú v plemene alely. V konečnom
dôsledku extrémne prísnou selekciou pod rúškom riadeného chovu páchame na
plemene nesmierne škody! Všetky psie plemená sú odsúdené skôr či neskôr na
zánik. Paradoxom je fakt, že prežijú a psí rod zachránia práve kríženci. Tí,
ktorí sa chovom psov zaoberajú, mi rozumejú, vedia o čom hovorím a chápu
súvislosti. Iste sa stotožnia s mojou úvahou nad prílišnou selekciou v chove.
Ostatným odporúčam do pozornosti knihu “Chov psů 2000“ od genetika Hellmuta
Wachtela.
Veľkým problémom totiž je, že práve naše plemeno rhodesian ridgeback má v chove
najviac faulujúcich znakov a ľudia, ktorí ešte nestihli preniknúť do hĺbky
problému v chove a neuvedomujú si súvislosti, majú snahu tento chov komentovať,
usmerňovať či riadiť.
A spravidla to nie sú ani chovatelia, nikdy nepocítili ťarchu zodpovednosti a
nemuseli sa pod nič podpísať.
Poznámka k zamysleniu sa na záver
Ideálny a bezchybný chov neexistuje! Všade sú chyby. Zverejňovaním chýb by sa
mal skvalitniť chov. To je však idealizmus. Už roky sledujem, aké všelijaké
senzácie a fámy kolujú okolo rôznych psov a chovov iba preto, že všetko sa
pravidelne zverejňuje. Časť verejnosti a žiaľ ani veľa chovateľov nevie s
informáciami správne naložiť. Reči typu: "Ten alebo onen pes dáva v každom vrhu
bezridgovost" ma vždy pobavia! Jednoduchšie, než zamyslieť sa či naštudovať si
niečo o genetike, je “zasvätene“ podať ďalej najčerstvejšiu správu, ktorá sa
pomaly, ale isto sa mení v senzáciu. A práve tieto senzácie chovu veľmi škodia.
Skúste sa zamyslieť, kedy ste naposledy počuli niekoho pochváliť niečieho
psa/sučku či jeho chov? A počuli ste to vôbec niekedy?
Veľa chovateľov koná s tými najlepšími úmyslami a predsa chybí. Nie je správne
týchto chovateľov kritizovať a negatívne sa vyjadrovať k ich práci, ba dokonca
odsudzovať.
Odchovať vrh je u mnohých citová záležitosť a je to fakt náročná práca a navyše
je to práca so živým materiálom, kde aj tak posledné slovo povie príroda a to my
nedokážeme nijako ovplyvniť.
Monika Tušanová, 10/2005
aktualizované 12/2011 o zmeny v chovateľskom poriadku a v organizačnej
štruktúre klubu schválené VČS v r.2009
