Funkcia klubu, riadeného chovu, chovateľstva, chovateľskej rady, kontrolórov vrhov a bonitácií.
Publikované 10/2005,
aktualizované 12/2011 o zmeny v chovateľskom poriadku a v organizačnej štruktúre klubu schválené VČS v r.2009

V poslednom období sa stretávame s množstvom otázok, názorov a riešení rôznych situácii, ktoré chovateľstvo a život v klube prináša. Pri ich hodnotení je nutné vidieť veci v omnoho širších súvislostiach, ako sa na prvý pohľad javia. V prvom rade si treba uvedomiť, akú ma funkciu klub a komu slúži. Predovšetkým je to organizované spoločenstvo dobrovoľne sa združujúcich ľudí, ktorí majú spoločný záujem. Sú ním naše ridgebacky, ich zdravie a progres plemena.
Veľká väčšina chovateľov chová srdcom. Je to práca krásna, ale aj veľmi náročná a zodpovedná. Celá zodpovednosť totiž leží práve na chovateľovi. Ten sa podpisuje pod každé jedno šteňa. Preto je nutné si uvedomiť, že každý chovateľ má právo sa sám rozhodovať a každý má nárok aj na omyl.
Chovateľ pracuje so živým materiálom, neexistujú exaktné pravidlá dobrého a zlého chovu. Až čas preverí, či konal chovateľ správne. Ale vždy bude chovateľ zodpovedný za svoj chov sám sebe, nadobúdateľovi i psovi a v konečnom dôsledku aj plemenu celkovo.

Klub svojím menom poskytuje chovateľom určitý punc kvality a chovateľského štandardu. Avšak vo vzťahu k chovateľovi nesmie klub hrať rolu diktátora a klub by nemal slúžiť chovateľovi ako alibi. Klub nemôže dať záruky nikomu na bezchybný chov, ani na bezchybné zviera. Klub má byť nápomocný, má vykonávať určitý servis a ma zastrešovať plemeno v kritických chvíľach, keď ide napríklad o zákon. Má sa starať o dobré meno plemena, o propagáciu, má zabrániť zneužívaniu plemena pre iné ako humánne účely. Toto sú prvoradé úlohy klubu.
Zvolili sme si riadený chov. Ale pod pojmom riadený chov nesmieme rozumieť diktát, nanucovanie názoru a obmedzovanie slobodného rozhodovania a voľby samotných chovateľov.
Chovateľ v reťazci hierarchie by mal vždy hrať prím, lebo chceme chovateľov, ktorí sú schopní sami niesť zodpovednosť za svoj chov.


Aká je teda úloha chovateľskej rady a jej členov?

Člen chovateľskej rady má byť vždy nápomocný radou. Či sa to už týka samotného odchovu šteniat, prikrmovania a pod., alebo konzultácie pri výbere chovného páru. Krycieho psa pre svoju suku si však musí chovateľ zvoliť sám. SRK podpisuje pripúšťacie povolenia na základe výberu samotným chovateľom. Samozrejme, že najprv skontroluje formálnu správnosť žiadosti, overí si, či oba jedince spĺňajú k danému termínu podmienky pre párenie, vyplývajúce z nášho chovateľského poriadku a stanov, a tiež si overí, či spojením nejde o príbuzenskú plemenitbu alebo nie je ohrozené zdravie plemena. V takom prípade je chovateľovi žiadosť o povolenie krytia vrátená.

Chovateľská rada zhromažďuje u seba množstvo informácií o odchovoch, má prehľad o chybách, ktoré sa v populácii vyskytli, ovláda základy genetiky a neustále vyhodnocuje a spracováva tieto informácie. Vie preto poradiť, upozorniť na možné riziká exteriérových chýb, neplnochruposti, prerastenosti atď. Ale tu kompetencia chovateľskej rady končí. Nie je to alibi zo strany klubu, je to fakt, že chovateľská rada je poradcom a samotné rozhodnutie a zodpovednosť je vždy na chovateľovi.


Aká je rola kontrolóra vrhu?

V prvom rade je to nešťastný názov. Chovateľ by nemal mať pocit, že je kontrolovaný. Vrh sa síce kontroluje, ale s úmyslom pomôcť a poradiť chovateľovi, odhaliť vo vrhu chyby. Tie sa pravidelne zaznamenávajú a evidujú pre potreby poradcu chovu a následne opäť poskytujú chovateľom. Kontrolóra by mal robiť zrelý človek, objektívny a nezaujatý, ktorý má skúsenosti s chovom a prešlo mu rukami už niekoľko desiatok šteniat. Je jedno, či ich odchoval sám, alebo nie. Musí to byť človek, ktorý vie reálne posúdiť kvalitu vrhu a v sporných prípadoch (napr. hraničného posunu vírov) upozorniť chovateľa na možné ďalšie riziká. A keďže je u nás táto kontrola vrhu povinná, v neposlednom rade to musí byť človek lojálny klubu a ako vyslanec klubu musí byť svojím vystupovaním aj taktný voči chovateľovi.
Predstavte s napríklad situáciu, keď si chovateľ zavolá k vrhu kontrolóra, pustí ho do svojho súkromia a otvorene v dobrej viere s ním rozpráva a konzultuje problémy a možné riziká vo vrhu. Po niekoľkých príjemne strávených minútach nad drobcami odprevadí kontrolóra dvermi a ten ešte “za tepla“ informuje a podáva zaručené informácie do éteru. Tie sa pomaly ale isto menia na senzácie z “overených zdrojov“ a na druhý deň sa chovateľ nestíha diviť aké fámy a historky kolujú okolo jeho vrhu a šteniat!

Ako klub sme si odhlasovali jednu povinnú kontrolu vrhu do veku 7 týždňa. Druhá kontrola vrhu je síce fajn vec, sama ju odporúčam, ale nie je povinná. Chovateľ sa má právo rozhodnúť, či si zavolá k vrhu opätovne klubového kontrolóra, alebo priateľa tiež chovateľa, alebo veterinára, alebo jednoducho zvládne kontrolu nad vlastným vrhom aj sám. Je to na jeho rozhodnutí.


Úloha a kompetencie kontrolóra vrhu

Po oslovení chovateľom príde kontrolór k vrhu v dopredu dohodnutom čase.
Pozorne si prezrie celý vrh, i samostatne každé jedno šteňa a urobí zápis aktuálneho stavu. Ak si je kontrolór na 100% istý, že šteniatko má chybu, ktorá ho vylučuje z ďalšieho chovu, zaznamená ju.
Ak si nie je kontrolór v danom čase istý, urobí zápis "podozrenie", upozorní chovateľa na možný zlý vývoj, prípadne odporučí sledovať, konzultovať s ďalšími chovateľmi, veterinármi. Kontrolór vrhu by mal byť vždy pripravený chovateľovi poradiť, podať pomocnú ruku nielen v otázkach kvality vrhu, ale aj výživy, starostlivosti...atď. Nesmie sa vnucovať chovateľovi na ďalšiu kontrolu vrhu, ak o to sám chovateľ neprejaví záujem.
Pozor! Kontrolór svojím podpisom nezodpovedá za kvalitu vrhu a nezodpovedá za neodhalené chyby a tiež nezodpovedá za ďalší priebeh a vývoj vrhu. Je dobré, ak chovateľ ukáže nadobúdateľom šteniat zápis z kontroly vrhu, nesmie ho však použiť ako alibi, ako záruku na bezchybné šteňa.
Kontrolór musí byť taktný vo vyjadreniach. Zápis o kontrole vrhu je dokument, ktorý podpíše chovateľ i kontrolór. Nič mimo tohto zápisu sa nesmie ani písomne, ani verbálne zverejňovať. Je to netaktné voči klubu, ktorý kontrolór reprezentuje, ako aj voči chovateľovi, ktorý si kontrolóra v dobrej viere spomedzi ostatných zvolil. Kontrolór je vyslancom klubu, v čase kontroly nie je súkromnou osobou a je viazaný mlčanlivosťou !!!


Aký je potom význam kontrol?

Kontrola vrhu je pomocná ruka chovateľom (včasné odhalenie chýb, najmä DS) a slúži k zaznamenaniu a sledovaniu dedičných chýb, ktoré sa pravidelne vyhodnocujú a opätovne slúžia chovateľom.
Týmito kontrolami vrhov sa predchádza aj nekontrolovateľnému množeniu psov za vyslovene zlých a zdraviu nevyhovujúcich podmienok.


Bonitácie

Bonitácia je základným pilierom riadeného chovu. Je to filter, cez ktorý prejdú iba jedince splňujúce chovateľské podmienky podľa nášho chovateľského poriadku. Tento poriadok od založenia klubu nikdy nebol a nie je ani v súčasnej dobe úplne totožný so štandardom plemena. V niektorých bodoch je benevolentnejší, v iných zase prísnejší. Je to prirodzené vzhľadom na miestne podmienky a aktuálne chovateľské problémy klubov v rôznych kútoch sveta. Náš špecifický chovateľský a zápisný poriadok na Slovensku si zvolili chovatelia a majitelia plemena na ustanovujúcej Výročnej členskej schôdzi pred dvanástimi rokmi a bol od tej doby niekoľkokrát upravovaný a dopĺňaný tak, aby vyhovoval základnému chovateľskému cieľu klubu, a to zachovaniu zdravia a funkčnosti plemena.
Neustálym sprísňovaním pravidiel sme momentálne v situácii, keď máme asi najprísnejšie chovateľské pravidlá na svete. Preto si myslím, že klub nesmie ďalej priškrcovať pravidlá, čo sa týka exteriérových chýb. Iné je to samozrejme s funkčnými a zdravotnými chybami.
Často počúvam nespokojné hlasy našich členov, prečo sa uchovňujú psy výškou nad štandard, prečo sa pustila do chovu fenka s väčším bielym znakom na labke či brušku alebo fenka s nadmierou čiernych pesíkov v srsti, atď... Moja odpoveď znie: pokiaľ nejde o chybu, ktorá bezprostredne ohrozuje zdravie plemena, niet dôvodu na vylúčenie z chovu a ochudobňovanie genofondu plemena. Biela v chove vždy bola, je a bude, treba ju iba udržať v rozumnej a zdraviu neškodnej miere. Čierne pesíky sú estetickou chybou a vhodným výberom partnera (napr. psom dominantným pre hnedý gén) sa dá táto chyba potlačiť už v prvej generácii.
Aj spojením výškovo štandardných jedincov dochádza k prerastaniu populácie a naopak, aj prerastený jedinec môže dať výškovo štandardné potomstvo. Nik z nás nevidí do vnútra psov, nepozná ich genofond a bolo by nenapraviteľnou škodou riadiť sa iba ich fenotypom (fenotyp=vzhľad)

Bonitácia je spôsob ako sústrediť, spísať zdravotné testy, povahové vlastnosti a opis exteriéru populácie. Na bonitácii získava chovateľ i majiteľ psa prostredníctvom bonitačného kódu súhrn exteriérových vlastností psa. Je to vodítko pre výber partnera. Zásadou je, aby sa v chove spájaním rovnakých chýb u rodičov nemnožili chyby a s tým súvisiace možné problémy. Napríklad, ak má sučka v bonitačnom kóde poznámku o chybne utváranej hlave, vyberá si partnera, ktorý túto poznámku nemá. Takto je šanca, že potomstvo bude s ohľadom na utváranie hlavy lepšie ako matka.
Tak isto je to s výškou, bielymi znakmi atď. Rozumný chovateľ vie s týmito informáciami pracovať a citlivo zvažovať kompromisy v chove. Je naivné myslieť si, že kompromisy v chove nemajú čo hľadať! Chovateľ v riadenom chove sa väčšinou zaoberá estetickou stránkou chovu, lebo pri riadenom chove sa práve bonitáciou filtrujú tie najzávažnejšie chyby, ako sú dysplázia, cholerická či bojazlivá povaha, najnovšie aj prechodový stavec a všetky ďalšie zdravotné a funkčné problémy.


Pracovať s ľuďmi a hlavne udržať štandard a dobré meno klubu je práca veľmi náročná!

Za tie roky som sa naučila, že neustále sprísňovanie pravidiel prináša opačný efekt. Nijako kladne sa to neodráža na chove, naopak strácame tak vzácnu genetickú variabilitu a nenávratne nám miznú v plemene alely. V konečnom dôsledku extrémne prísnou selekciou pod rúškom riadeného chovu páchame na plemene nesmierne škody! Všetky psie plemená sú odsúdené skôr či neskôr na zánik. Paradoxom je fakt, že prežijú a psí rod zachránia práve kríženci. Tí, ktorí sa chovom psov zaoberajú, mi rozumejú, vedia o čom hovorím a chápu súvislosti. Iste sa stotožnia s mojou úvahou nad prílišnou selekciou v chove. Ostatným odporúčam do pozornosti knihu “Chov psů 2000“ od genetika Hellmuta Wachtela.
Veľkým problémom totiž je, že práve naše plemeno rhodesian ridgeback má v chove najviac faulujúcich znakov a ľudia, ktorí ešte nestihli preniknúť do hĺbky problému v chove a neuvedomujú si súvislosti, majú snahu tento chov komentovať, usmerňovať či riadiť.
A spravidla to nie sú ani chovatelia, nikdy nepocítili ťarchu zodpovednosti a nemuseli sa pod nič podpísať.


Poznámka k zamysleniu sa na záver

Ideálny a bezchybný chov neexistuje! Všade sú chyby. Zverejňovaním chýb by sa mal skvalitniť chov. To je však idealizmus. Už roky sledujem, aké všelijaké senzácie a fámy kolujú okolo rôznych psov a chovov iba preto, že všetko sa pravidelne zverejňuje. Časť verejnosti a žiaľ ani veľa chovateľov nevie s informáciami správne naložiť. Reči typu: "Ten alebo onen pes dáva v každom vrhu bezridgovost" ma vždy pobavia! Jednoduchšie, než zamyslieť sa či naštudovať si niečo o genetike, je “zasvätene“ podať ďalej najčerstvejšiu správu, ktorá sa pomaly, ale isto sa mení v senzáciu. A práve tieto senzácie chovu veľmi škodia. Skúste sa zamyslieť, kedy ste naposledy počuli niekoho pochváliť niečieho psa/sučku či jeho chov? A počuli ste to vôbec niekedy?
Veľa chovateľov koná s tými najlepšími úmyslami a predsa chybí. Nie je správne týchto chovateľov kritizovať a negatívne sa vyjadrovať k ich práci, ba dokonca odsudzovať.
Odchovať vrh je u mnohých citová záležitosť a je to fakt náročná práca a navyše je to práca so živým materiálom, kde aj tak posledné slovo povie príroda a to my nedokážeme nijako ovplyvniť.

Monika Tušanová, 10/2005
aktualizované 12/2011 o zmeny v chovateľskom poriadku a v organizačnej štruktúre klubu schválené VČS v r.2009