Prvý titul "Šampión Slovenska" pre plemeno RR bol zadaný v roku 1997. Odvtedy bolo plemenu zadaných viac ako 100 týchto titulov.
Pozri kompletný archív ocenených slovenských RR.
Po každom uskutočnenom Klubovom dni a tábore sa na nás obracajú šťastní novopečení majitelia ridgebackov s tým, aké je to výborné že existujú takéto aktivity a že sa ich psíci skutočne dobre vybláznili. Prežili super chvíle a mali sa s kým porozprávať o spoločných psích problémoch. Veľmi nás to teší a upevňuje v presvedčení, že tieto aktivity treba vykonávať ďalej. Sú to jedinečné stretnutia na Slovensku a závidia nám majitelia iných plemien psov, ktorých kluby takéto aktivity nemajú.
O to viac mrzí kritika starších členov, že kedysi to bolo inak, lepšie...dnes chýba to, či ono.
Áno, každá akcia je iná, neopakovateľná, ale pokiaľ splní účel a majitelia mladých psov si pochvaľujú, myslím niet dôvodu na nespokojnosť.
Naše klubové dni majú už niekoľkoročnú tradíciu, presne 6. Za ten čas sme zorganizovali už 12 Klubových dní. Myšlienka klubových dní vznikla spontánne v roku 1998. Skupina nadšencov (Mičuchová, Tušan, Tušanová, Michalík, Mullerová) sme sa rozhodli, že pre ostatných, v sobotu deň pred výstavou, ešte kým sa nikto na nikoho nemračí, zorganizujeme zábavu tak, aby sa tužili vzťahy v klube. Každý sme prispel čím mohol, Tušanovci ušili a darovali klubu agility dráhu, ktorá existuje dodnes.
Vymysleli sme pravidlá tak, aby sa každý zabavil. Karneval i detské súťaže mali zabaviť hlavne deti. Priniesli sme myšlienku urobiť pre psov coursing. Aktívne sa nápadu chytili Vlado Michalík a Maťo Bagár. Zhotovili kladky a navijak a s coursingom sa mohlo začať. Nebolo to súťažné, ťahali sme si lano sami a psi behali len pre radosť.
S myšlienkou povýšiť túto zábavu a dať jej punc vážnosti memoriálu priniesol Miro Müller. Doteraz ho môžete vídavať obetavo sa podieľať na príprave, organizovaní a samotnom priebehu
coursingu. Nezastupiteľná úloha Maťa Bagára, jeho technického zabezpečenia a osobného obetavého prístupu sa potvrdila, keď chýbal na poslednej akcii.
S moderovaním agility dva roky pomáhal Ľuboš Hladký, neskôr Peter Husárik. Na troch akciách podieľali M. Zámečník, J. Kabátová, H. Zemanovský, M. Harmanová, L. Lakotová a manželia Humplíkovi. Priniesli pravidlá vážnej súťaže Trojboja. Zmenili motto agility vo vážnu súťaž, odčlenili súťaž v poslušnosti, a do trojboja včlenili coursing. Je škoda, že toto ich nadšenie tak skoro vyprchalo...Aj ja spomínam na staré časy a pridávam sa ku kritikom dnešných pomerov.
Boli to časy, keď sme vedeli, že si tieto aktivity vymýšľame sami pre seba, svoje deti a psíkov. A skutočne sa vždy našli priamo na mieste ochotní ľudia, ktorí pomohli s prípravou a organizovaním. Neplatilo sa vstupné a teda nikto od toho neočakával žiadne tituly, oficiality, žiadnu slávu, žiadne odmeny. Bolo to spontánne, bol v tom spoločný duch a tešili sme sa z každej maličkosti, každého darčeka, ktorý sme na spoločný oltár akcie priniesli. Boli sme radi, že sa naši psici vybehajú a deti si nájdu nových kamarátov.
S narastajúcim počtom členskej základne a popularitou týchto stretnutí, narastalo aj pasívne očakávanie členov klubu a kritika.
Niekoľko posledných akcií sledujem, že sa to dostáva do slepej uličky. Nie je totiž možné neustále nahadzovať laťku náročnosti vyššie a vyššie. Treba si povedať komu majú tieto Klubové dni slúžiť. Prax ukázala, že hlavne novopríchodzím členom klubu a ich psom. V tieto dni totiž bolo vždy vidieť prevažne mladých psíkov voľne pobehovať a tráviť čas hrami. Pre správnu socializáciu psov je to nevyhnutné.
Dozrel čas prehodnotiť myšlienku a smerovanie klubových dní a povedať si, či chceme pokračovať v náročne nahodenom tempe prísne organizovaných a platených súťaží, alebo sa vrátime k myšlienkam pôvodnej voľnej zábavy a neformálnych stretnutí. Dnešné tempo je mimoriadne náročné na obslužný personál (coursing 5-8 ľudí, agility 2, poslušnosť 2, karneval 1, detské súťaže 2, prezentácia 1, pokladňa 1, hudba 1, moderátor 1) to je okolo 20 ľudí. Je naozaj problém nájsť medzi nami 20 ľudí, ktorí sú ochotní nechať svojich psov doma, alebo zavretých na izbe, či priviazaných niekde pri strome, aby nezištne celý deň pracovali pre iných. Vysoká laťka klubových dní si vyžaduje aj nemalé finančné náklady (guľáš, pivo, coursing, pomocníci a ceny na všetky súťaže, nutná nová agility dráha, nové coursingové zariadenie). Toto nemôže byť naďalej financované z prostriedkov určených na klubovú výstavu. Členský poplatok pokrýva náklady na tlačoviny, poštovné a chovateľ-ský servis. Sponzori sa nám do klubu sami nehlásia a ani percentá z daní. Za tým všetkým je tiež treba vidieť iba prácu vedenia klubu.
Pri takto rozvinutých aktivitách je prirodzené, že na rozhodcu špecialistu z Európy nieto už z Afriky nemáme. Máme najnižší vstupný členský poplatok a najnižší výstavný poplatok zo všetkých okolitých RR klubov. A nemáme tak veľkú členskú základňu, ako v okolitých krajinách. Aj napriek tomu dostávajú naši členovia najviac.
Je skutočne čas zamyslieť sa ako ďalej.
Sú dve možnosti: Upustiť od náročných klubových dní, formalít, titulov a vrátiť sa k pôvodnej myšlienke vzájomných stretnutí, posedení a vyšantenia psíkov. Samozrejme, že tam prítomní si pre seba vždy môžeme niečo milé zorganizovať.
Pokračovať vo vysoko nahodenej latke 2x ročne organizovaných klubových dní pred výstavou. Vytvoriť stály a zodpovedný organizačný štáb – samostatne fungujúcu aj finančne hospodáriacu jednotku, formálne a právne zastrešenú klubom. Vznikol by tak v klube športový oddiel nadšencov. Každý člen SKCHR by mal možnosť sa rozhodnúť, či chce byť súčasťou aj tohto športového oddielu a podporil by ho vstupným poplatkom. Takto by sa získali financie na obnovu coursingu, novú agility dráhy a vlastne by vznikla rezerva aj na odmenu pre pomocný personál.
V oboch prípadoch by sa v konečnom dôsledku uvoľnili finančné prostriedky v prospech klubovej výstavy, čím by sa táto skvalitnila napr. aj o zahraničných rozhodcov špecialistov, alebo by sa mohli výstavné poplatky znížiť.
