Prvý titul "Šampión Slovenska" pre plemeno RR bol zadaný v roku 1997. Odvtedy bolo plemenu zadaných viac ako 100 týchto titulov.
Pozri kompletný archív ocenených slovenských RR.
Ja a Canny Saranga chceme oznámiť celému SKCHRR radostnú novinu. Po dlhých mesiacoch poctivého výcviku a driny sme dňa 30.4.2005 dosiahli vytúžený cieľ. Spravili sme záchranársku skúšku podľa medzinárodného skúšobného poriadku IRO RH - FL A (vyhľadávanie v lese).
Ťažká cesta k úspechu Hoci mám len 16 rokov, okúsila som ako chutí drina a beznádej. Je to ako keď sa človek snaží vyšplhať na vrchol a keď tam konečne je, tak zistí, že za ním sú ďalšie vrcholy, ktoré sú väčšie a vyššie ako ten, ktorý dosiahol , ako ten o ktorom si myslel, že je najvyšší. V tú chvíľu prestane veriť, prestane sa radovať z toho, že je už o krok bližšie k cieľu. Zastane a rozmýšľa, či sa má vrátiť a vzdať sa , zahodiť všetko prečo žil, zahodiť všetko čomu obetoval čas, otočiť sa a zabudnúť, alebo ísť ďalej. Ísť, trápiť sa, drieť a dúfať, že ten vrchol raz dosiahne. Zamestnávať sa myšlienkou, že čo človek chce, to aj dosiahne. A ak padne na kolená, zdvihne sa a hoci aj štvornožky pôjde ďalej a nenechá padnúť do zabudnutia to čo spravil, to čo zažil a hlavne nezabudne na horkosť sĺz, ktoré v ňom vyvolali vzburu a silu ísť po to sladké víťazstvo, na ten sladký vrchol.
Moja cesta k vrcholu sa začala 2.7. 2001, keď som po troch rokoch dostala to vytúžené ÁNO, pre ani nie 7 kg ušatý a nohatý uzlíček z Čiech. V ten moment, ako som zbadala moju malú Canny, som vedela , že ju musím mať, že ona je môj osud. Okrem dátumov narodenia, ktoré sa perfektne dopĺňajú (7.5.-Canny , 5.7. - ja) , mala Canny aj malý “talizman“. Šnúročku okolo krku- žltej , moje obľúbenej farby. Celá natešená z toho anjelika som zabudla aj na to, že pôvodne sme mali odniesť domov psa. Po pár týždňoch doma som zistila, že to malé čertovské šidlo mi prerástlo cez hlavu. Rozhodla som sa pre návštevu nejakého výcvikového centra. Prvýkrát na cvičáku sme sa vyznamenali, lebo po odopnutí z vodítka sme nemohli ušaté šteňa 15 min chytiť. Vtedy si moje budúce kolegyne povedali, že z nás nikdy nič nebude. Mýlili sa ! Ako náhle sa nám začalo dariť a zistili sme pravú činnosť tohto cvičáku, prihlásili sme sa o členstvo. Začala sa ročná čakateľská lehota a ďalšie neprekonateľné prekážky. Trištvrte roka sme sa snažili o to, aby šteniatko začalo štekať. Podarilo sa. Toto bol náš prvý úspech. Potom nasledovalo zimné sústredenie na Kľačianskej Magure, kde sa utužilo naše puto. Tam som zistila, čo znamená mať niekoho, kto vie presne ako sa cítite. Na sústredení sme sa pokúsili o historicky prvú, no zďaleka nie poslednú skúšku. Neuspeli sme, nevadilo nám to, lebo Canny bola ešte veľmi mladá, mala okolo 18 mesiacov. Zdanlivo prekonaný problém – štekanie sa znenazdajky vrátil a pribudol nový – aport. Niektoré literatúry uvádzali, že naučiť RR štekať a aportovať je nemožné. Pustili sme sa teda do toho nemožného. Bolo to ťažké, namáhavé a po ďalšej neúspešnej skúške som to chcela vzdať. Videla som len priepasť plnú problémov, nedovidela som už na svoj vrchol a hlavne som už neverila v svoje a Canny-ine schopnosti. Začali sme žiadať o rady všetkých na okolo, no nikto nevedel pomôcť. Všetkých odrádzalo, že RR trvá učenie dvakrát dlhšie ako psom, ktorí na prácu majú vlohy. Ďalšie problémy a neúspechy vo mne vyvolávali pochybnosti o tom, či robím to, čo ma baví, alebo to čo ma trápi. Našla som v tomto období poslednú štipku nádeje a išla som sa „šplhať“ ďalej. Nevzdala som sa. Až nakoniec po troch rokoch potu a driny sme 30.4.2005 prekonali všetky tvrdenia o tom, že RR nie je vhodné pracovné plemeno. Mnohým ľuďom, ktorí sa mi čudovali odkiaľ beriem takú trpezlivosť, keď sa snažím robiť to, čo je nemožné a nedosiahnuteľné sme dokázali, že všetko na svete je možné. Niektorí do poslednej chvíle neverili. My sme si ale verili a dúfali, že dosiahneme ten vrchol, ktorý je najvyšší a ten, ktorý je najsladší. Zvládli sme to a teraz už stačí len „kráčať po hrebeni a nespadnúť“.
Na záver by som chcela poďakovať ľuďom, ktorí mi pomohli počas tohto výstupu:
- členom zo ZKZB BB Dog rescue Slovakia, bez ktorých by som nikdy nebola tam kde som
- SKCHR ktorí mi umožnili prezentovať sa a stretávať sa so skupinou úžasných ľudí
- mojim zlatým chovateľom – manželom Nábělkovým, bez ktorých by som nemala svojho ušatého anjelika
- svojim rodičom, ktorí mi pomohli zdvihnúť sa a ísť ďalej, keď som chcela všetko vzdať.
