Slovenčina English
homepageBreeders diaryPregnancy calendar
všetko o RR
štandard
RR magazín
publikácie
inzercia šteniat
výstavy
archív
Vstup do databáz
Vstup do databáz
chovateľstvo
krycí psi
chovné suky
šampióni
www links
osobné stránky
chovatelia
užitočné linky
RR v núdzi
RR Shop
 
 
kontakt
Rhodesian Ridgeback SK 20years
Späť
Rodézsky Ridgeback a jeho pšeničné sfarbenie  
Autor: Monika Tušanová| Streda, 04.11.2009 | Téma: Exteriér a štandard (5336 čítané)
 

Celkový vzhľad a ostatné časti tela nájdete v časti Všetko o RR / Výklad štandardu RR

... farba zrelej pšenice, ktorú poludňajšie slnko rozjasňuje až "vybieluje" a večerné slnko zapaľuje do červena...*

SRSŤ A FARBA
ďalšia časť zo série pripravova- ného výkladu štandardu FCI

Spracovala: Monika Tušanová, © 2009

SRSŤ
Štandard uvádza: „srsť by mala byť krátka a hustá a na pohľad uhladená a lesklá. Nemala by byť ani vlnovitá, ani hodvábne jemná“.

Krátka srsť je u ridgebacka životne dôležitá minimálne z troch dôvodov:
1. v Zimbabwe poskytuje menšie útočisko pre nespočetný hmyz a parazity,
2. krátka srsť umožňuje rýchlejšie ochladzovanie, čo je pre psa vyšľachteného v trópoch, veľmi dôležitá vlastnosť,
3. krátka srsť sa nezamotá do rôznych tŕňov z kríkov alebo pazúrov súpera.

Hustá srsť poskytuje lepšiu ochranu pred tŕňmi ako riedka srsť a zároveň stále umožňuje tepelnú stratu.

Uhladená a lesklá srsť je z estetického hľadiska pekná a všeobecne poukazuje na dobré zdravie a kondíciu psa. Naopak, matná srsť je obyčajne odrazom chudobnej stravy, vnútorných parazitov alebo choroby.

Kvalita osrstenia spočíva nielen v dostatočnej hustote a dĺžke chlpov, ale aj v dostatočnej sile a odolnosti chlpu. Na dotyk má byť srsť ridgebacka rovnako príjemná, ako aj nepríjemná (pichľavá), ak ju hladíme proti smeru rastu. To značí, že srsť nie je hodvábne jemná.

Na jar (niekedy aj na jeseň) menia ridgebacky osrstenie. Tento proces normálne trvá mesiac, maximálne dva. Stará zimná srsť zahustená podsadou odumiera, matnie, bledne a vypadáva. Nahrádza ju nová, letná, tmavšia a lesklejšia srsť. Čím chladnejšia je klíma, v ktorej pes žije, tým neskôr začne pes meniť srsť, v extrémnych prípadoch až uprostred leta. Vtedy je rozdiel medzi sfarbením a kvalitou starej a novej srsti väčší (hlavne na krku psa).
Ridgebacky sa prispôsobujú chladnejšej klíme tým, že im rastú dlhšie chlpy a hustejšia podsada ako normálne. Podsada je svetlej (takmer bielej) farby.
Všetky suky ridgebackov pĺznu v čase, keď prestanú dojčiť svoje šteniatka, a to bez ohľadu na ročné obdobie či doplnky stravy.


FARBA
Štandard uvádza: „od svetlej pšeničnej po červeno-pšeničnú“.

Svetlá pšeničná farba ridgebacka je farbou slabej bielej kávy. Je to farba svetlo plavá, krémová, avšak stále s nádychom teplého sfarbenia.

“Červeno-pšeničná farba“ je sfarbenie zložené z viacerých odtieňov, keď sa na tele psa miešajú chlpy odtieňov hrdzavo červenkastej farby s chlpmi pšeničnej farby.
Práve túto farbu si mnohí chovatelia a rozhodcovia chybne zamieňajú s farbou mahagónovo červenohnedou až bordovou.

Keď sa zamyslíme nad významom pojmu farba pšeničná, ako uvádza štandard, vybaví sa nám farba zrelej pšenice, ktorú poludňajšie slnko rozjasňuje až "vybieľuje" a večerné slnko zapaľuje do červena. Sú to farby piesková, plavo zlatá, svetlohnedá, zlatisto ryšavá, ale nikdy nie mahagónová, bordová, tmavohnedá s nádychom až fialovej alebo čierna.

Niekoľko korektných sfarbení u ridgebacka. (Všetky tieto pšeničné odtiene sfarbenia u ridgebacka sú rovnako korektné. Na výstavách sa nesmie uprednostňovať ani znevažovať žiadna z nich.)

svetlá pšenica
(svetlo plavá)
stredná pšenica
(medová, zlatá)
červená pšenica
(červeno medená)
červená pšenica
(ryšavo hnedá)

Niekoľko nekorektných sfarbení u ridgebacka

“biela“
bez nádychu tepla
bordová
bez pšeničných pesíkov
mahagónová
bez pšeničných pesíkov
tmavohnedá
s čiernymi pesíkmi



Ako každé plemeno aj ridgeback podlieha módnym vplyvom, čo takmer vždy prináša v chove len problémy. Módnou hlavne v Európe sa stala mahagónová, chybne nazývaná “červeno-pšeničná farba“. Je síce krásna, ale s pôvodným ridgebackom nemá nič spoločného. Tieto tmavé, červenohnedé, mahagónové až bordové ridgebacky mávajú srsť kratšiu a krásne lesklú, pričom vynikne osvalenie, a preto je obľúbená hlavne u výstavných jedincov. Vážnou chybou takto sfarbených psov je, že sa im v zime netvorí podsada, a ak, tak veľmi slabá. Tieto psy nie sú chránené pred zimou, čo neprospieva ich zdraviu! Momentálne nikde na svete nenájdeme toľko chybne sfarbených ridgebackov, ako práve v Európe!
Srsť ridgebacka preto nikdy nesmie strácať pšeničné sfarbenie. Príliš tmavá farba bez pšeničných pesíkov (ako napr. u írskeho setra) je z hľadiska štandardu pre RR rovnako nežiaduca ako príliš svetlé sfarbenie bez nádychu tepla či čierne sfarbenie.

Vyfarbenie chlpu
správne
tónovanie od svetlej po tmavú farbu
nesprávne
jednofarebný chlp bez tónovania



Veľmi dôležité pre zachovanie správneho osrstenia ridgebacka je, aby vyfarbenie každého jedného chlpu na tele psa bolo vždy tónované
od svetlej po tmavú farbu, pričom svetlá farba sa nachádza bližšie pri koži psa. Ak sa toto – pre plemeno typické – tónovanie srsti stráca, ide o neštandardné sfarbenie a takýto ridgeback musí byť penalizovaný!

Ďalším typickým znakom sfarbenia ridgebacka sú viac-menej svetlejšie vyfarbené časti tela. Ide o tieto partie: čelo, líca, krk, časť za lopatkami a zadná časť stehien.

Mnoho chovateľov sa snaží o zjednotenie farby, aby tieto farebné kontrasty boli čím menšie. Prax však ukazuje, že sa toto darí iba minimálne a ak, tak za cenu straty pšeničného sfarbenia. Takže je viac než isté, že toto nerovnomerné sfarbenie ridgebacka súvisí s jeho typickým pšeničným sfarbením.

Z funkčného hľadiska je farba srsti vymedzená dvoma faktormi: výmena tepla a maskovanie. Srsť svetlej farby pojme do seba menej slnka a neprehrieva psa natoľko, ako tmavá farba srsti. Pokiaľ by bola farba jediný faktor funkčnosti psa, preferovaná by bola svetlá pšenica s tým, že čím svetlejšia, tým lepšia. Africká príroda s tým však nesúhlasí. Veľká väčšina divej zvere v Zimbabwe sa maskuje strednými alebo strakatými odtieňmi srsti. Iba v jednom prípade by bol svetlopšeničný ridgeback dobre maskovaný a to vtedy, ak by bol na priamom slnečnom svetle na otvorenej pastvine alebo piesku.
Z vlastnej vôle by však v takej situácii pes dlho nebol. Pokiaľ by mohol, hľadal by tieň, v ktorom by sa skryl a schladil, no a v tieni je ťažšie vidieť stredne tmavé a tmavé odtiene. Dokonca aj neohrozený žltohnedý lev, ktorý sa vôbec nemusí starať o maskovanie, má stredne pšeničné sfarbenie srsti, zriedka aj svetlo pšeničné, avšak nikdy nie tmavé, až mahagónové.

Rôznorodosť odtieňov červeno pšeničného sfarbenia dnešných ridgebackov pochádza z doby šľachtenia plemena krížením írskych setrov s plavými nemeckými dogami a sobolej farby kólie.



BIELE ZNAKY

Štandard uvádza: „Malé biele znaky na hrudi a prstoch sú prípustné, ale veľa bielej srsti na týchto miestach, na bruchu alebo nad labkami nie je žiaduce.
Toto varovanie pred bielymi znakmi a množstvom čiernych pesíkov sú jediné miesta v štandarde, kde sa používajú slová “nežiaduci“.

Čo je ešte malý znak a čo je už veľa bielej srsti?

Posúdenie rozsahu bielych znakov na hrudi je naozaj vec subjektívna. Štandard je v tomto smere necháva veľký priestor na špekulácie a subjektívne hodnotenia. Mnohí tomu hovoríme "vec vkusu".
Iné je to s hranicou bielej na labke. Tá končí na labke a všetko nad labku je veľa. (labkou rozumej 4 prsty). Na bruchu, slabinách a genitáliách by tiež nemal byť biely znak. Nemal by, ale malý znak/y je/sú prípustný/-é. A sme opäť na začiatku otázky: Čo je málo a čo veľa? Logicky málo je to, čo si ani nevšimneme, o čo oko nezavadí, čo nenarúša celkovú harmóniu farby psa. Ak sa nám už na prvý pohľad oprie zrak o biely znak na bruchu, genitáliách, je to zle, je to priveľa bielej.
Vyvstáva však otázka, či vylúčiť takéhoto jedinca z chovu, ak je inak zdravý a naozaj má čím prispieť do chovu. Ak je prínosom pre chov svojimi inými výnimočný vlastnosťami, je na mieste kompromis. (Samozrejme sa tým nemyslí veľký rozsah bielych znakov tiahnucich sa súvislo pozdĺž celého brucha, prípadne vnútornými stranami končatín.) Presnú definíciu "čo je veľa" sa nedozvieme, pokiaľ to štandard jednoznačne presne nedefinuje.

Jediné ďalšie plemeno, ktoré je vyšľachtené na podobný účel ako ridgeback, aby sa aj v noci, keď biela demaskuje psa vysporiadalo s predátormi, je black-and-tan coonhound, (plemeno silného poľovníckeho psa amerického pôvodu s čiernohnedými škvrnami). Štandard tohto plemena vylučuje psy s bielym znakom na hrudi väčším ako 2,5 cm. Takýto prísny limit by u dnešných ridgebackov bol nezmyselný, avšak je dobré mať to na pamäti pre jeho pôvodnú funkciu a cieľ šľachtenia.

Našťastie je biela zreteľná už od narodenia. Skúsení chovatelia vedia, že biela škvrna na hrudi sa vekom zmenšuje alebo sa stane strakatou, až neviditeľnou. Závisí to od veľkosti a rozsahu škvrny. Stredné až veľké biele znaky, tzv. náprsenky na hrudi môžu meniť veľkosť a tvar, avšak nikdy nemiznú. Naopak, na prvý pohľad veľké biele znaky na brušku práve narodeného šteniatka sa vekom veľmi výrazne zmenšujú a v dospelosti sú takmer neviditeľné.
Na labkách, pokiaľ sú biele iba prsty, väčšinou prerastú hnedou srsťou, stávajú sa strakaté alebo až takmer zmiznú. Biele nechty u novorodených šteniat sa zväčša rýchlo riadne vypigmentujú. Pokiaľ je biela celá labka (rozumej články 4 prstov), ostáva bielou aj v dospelosti. Len veľmi ťažko sa dá s úplnou presnosťou identifikovať väčší rozsah bielej na labke v čase, kým sa nezačnú u šteniat vyvíjať sponky (záprstie) predných končatín, t.j. približne do siedmeho až ôsmeho týždňa ich veku. Vývinom sponky sa môže biela zmenšiť (stiahnuť smerom dole), ale aj zväčšiť (natiahnuť rastom smerom hore). Je ale úplne isté, že ak biely znak siaha a obsiahne aj piaty prst prednej labky, rastom sponky sa biely znak výrazne zväčší a v dospelosti bude podľa štandardu neprijateľný.

Biela v chove ridgebaka vždy bola, je a bude. Je v genetickej výbave každého jedného ridgebacka ako dedičstvo po predkoch buldoga, pointra a kólie. Naozaj nie je dôvod sa jej v chove zbavovať, treba s ňou však vedieť pracovať a držať ju v rozumnej miere.
Je zaujímavé, že mnohí chovatelia (a to aj rôznych krajín a kontinentov) sa zhodujú v tvrdení, že biela súvisí s povahou ridgebacka. Dospeli k názoru, že jedince s bielymi znakmi sú pokojnejšie, vyrovnanejšie.
Dokonca biele znaky, ak sú v štandardom požadovanej miere a sú pritom symetrické, dokážu na pohľad vyzdvihnúť prednosti psa. Napríklad pekný biely znak na krásnom predhrudí ho ešte väčšmi zvýrazňuje. Ak má navyše ridgeback biele obe predné pekne uzavreté labky, určite ho vo výstavnom kruhu neprehliadneme. Pri pohybe biele labky psa opticky predlžujú jeho krok tým, že nám pomyselnou bielou čiarou vykresľujú smer a dĺžku kroku. Ak sa takýto pes navyše pohybuje elegantne a plne korektne, verte, že pohľad na neho je rovnakou lahôdkou pre skúsené oko rozhodcu, ako aj laické oči divákov.


Čierne pesíky (čierne chlpy v srsti psa)

V štandarde sa píše: „Papuľa a uši môžu byť tmavé. Nadmerný výskyt čiernych chlpov v srsti je veľmi nežiaduci.“

U šteniat rodézskeho ridgebacka je veľmi časté, že sa rodia takmer čierne. Táto šteňacia srsť však čoskoro vypadá a do 2 – 3 mesiacov ju nahradí pekná hnedá farba. Ak čierna srsť pretrváva aj v neskoršom veku, ide o prítomnosť čiernych pesíkov vo sfarbení ridgebacka. To je podľa štandardu neprijateľné a z chovateľského hľadiska nežiaduce.
Práve pri tmavších farbách u ridgebackov badať viac čiernych pesíkov na krku, bokoch a chvoste. Uši bývajú celkom čierne, čo je tiež podľa štandardu menej žiaduce. Nie sú však výnimkou aj ridgebacky svetlej farby s čiernymi pesíkmi.


V každom prípade treba na nadmernú prítomnosť čiernych pesíkov v srsti ridgebacka hľadieť ako na problém, ktorý treba na výstavách penalizovať a v chovateľstve mu venovať zvýšenú pozornosť.
Výskyt čiernych pesíkov sa zvyšuje, pokiaľ do chovu z času na čas nezaradíme hnedonosé psy.

Múdri chovatelia používajú vo svojich líniách kvalitne pigmentované hnedonosé ridgebacky ako oživenie, lebo tieto psy prinášajú do chovu nádhernú čistú žiarivú sýtu

farbu srsti. Srsť takého psa má zlatistý nádych a doslova sa v nej odráža slnko. Dlhodobý chov iba na čiernonosých psoch, rovnako ako aj chov na dvoch hnedonosých psoch vedie u ridgebacka nielen k strate kvality sfarbenia, ale aj k strate kvality srsti a kože. Nie vždy sa takéto následky vyskytnú, ale taká je tendencia. Kríženie čiernonosých s čiernonosými je pritom menej nebezpečné, môže sa robiť takmer neobmedzene bez vážnejších funkčných problémov, avšak s tendenciou k čiernym pesíkom a blednutiu srsti.
Práve príležitostné použitie hnedonosých ridgebackov napomáha chovateľom udržať v populácií plemena štandardom žiadané čisté pšeničné farby.



Niektoré ďalšie sfarbenia rodézskeho ridgebacka





Pri šľachtení ridgebacka boli použité rôzne psy rôznych plemien, farieb, a teda aj genofondu: greyhoundy, buldogy, pointre, teriéry, kólie, deerhondi... Z praxe vieme, že recesívne vlastnosti pre mnohé rôzne typy sfarbenia môžu zostať utajené aj niekoľko generácií. Len veľmi veľká náhoda alebo úzka príbuzenská plemenitba dáva šancu sa prejaviť týmto recesívnym alelám. Preto sa len ojedinele vyskytujú vzácne sfarbenia aj u ridgebackov. Avšak nie všetky typy týchto sfarbení dnešný štandard plemena uznáva.

“Modrá“
Jednou z neštandardných foriem sfarbenia je tzv. modré sfarbenie. Šteniatka sa rodia “strieborného“ sfarbenia a majú modré oči, ktoré sa vekom menia buď na jantárovu farbu, alebo sivú. V dospelosti má “modrý“ ridgeback pšeničnú až červeno pšeničnú farbu, ale s nádychom chladného kovovo-modrého lesku. Tento problém sa dá genetickým vyšetrením odhaliť. Ak je pes negatívny, to znamená, že nie je nositeľom génu pre modré sfarbenie, výsledok testu sa zaznamenáva ako Dilute Status: DD
Ukážky modrého šteniatka vo vrhu.


Čierná s pálením
Ide o štandardom neprípustné sfarbenie čisto čiernej srsti s pálením ako u dobermana.



“Urajiro“ sfarbenie

Ojedinele sa v chove objavuje veľmi svetlá farba blízka “bielej“. Vyskytuje sa na vnútornej strane nôh, na bruchu, predhrudí a krku a po stranách hlavy. Toto “presvetlenie“ sa nazýva “urajiro”, prevzaté z japonského termínu pre farbu srsti Shiba Inu. Aj keď to nie je preferované chovateľmi, je táto farba akceptovateľná ako pšeničná. Najčastejšie sa objavuje u svetlo-pšeničných a medovo-zlatých ridgebackov.



Sobolia farba


Sobolie sfarbenie sa tiež vyskytuje veľmi vzácne. V roku 1925 sa v americkom štandarde plemena vyskytovala ako jeden z možných a prípustných variantov.
Výňatok zo štandardu RR z roku 1925:.. „sfarbenie: žíhané, plavé, sobolie, všetky farby alebo zmiešané s bielou.“... Dnes je toto sfarbenie ridgebacka neprípustné.


“Biela"
farba bez nádychu tepla



Štandard nepojednáva s absolútnou presnosťou o diskvalifikácii tejto farby, preto aj výroky rozhodcov sú veľmi zdržanlivé. V Anglicku je "biela" farba prípustná, v USA sa názory chovateľov líšia. V Európe sa takmer všetky idgeback kluby zhodujú v názore, že pod pojmom svetlo pšeničná farba sa nerozumie farba bez nádychu tepla. Pšeničná farba musí teda mať stále teplý odtieň, aj keď ide o najsvetlejší odtieň (ako biela káva). Je to logický a prijateľný argument, hlavne keď berieme do úvahy, z akého prostredia pochádza toto plemeno. Je zaujímavé, že táto "biela" farba nie je spôsobená nedostatkom pigmentu. Práve naopak, je sprevádzaná tmavými očami, čiernymi pazúrmi, často aj tmavou maskou a tmavými "okuliarmi". V plemenitbe sa však táto farba nedá dosiahnuť cielene, takže neplatí pravidlo, že ak "bielu" suku nakryjeme "bielym" psom, narodia sa "biele" šteňatá. Táto "biela" farba sa vyskytne ojedinele v štandardne sfarbenom vrhu ako výsledok náhodného presadenia sa recesívnej alely pochádzajúcej z dávneho šľachtenia plemena.

Na špeciálnej výstave KCHRR 2000 v Lukovej vzbudzoval obdiv i rozpaky psík v triede dorastu Omar Bohemia Checko (O:Alwin Bohemia Checko, M:Arieta Malženická rovina). Nebol to však prvý "biely" psík, s ktorým som sa na výstavách v stretla. Takmer o pol roka staršia "biela" sučka Emmy Hailfri pochádza tiež z českého chovu, ale po iných predkoch. (O: Anar Katama, M: Bangie Satanela). Na Slovensku zatiaľ nie je zaznamenané narodenie "bieleho" ridgebacka, ale určite by ma to neprekvapilo, veď slovenský a český chov je postavený na spoločnom základe.


Spracovala: © Monika Tušanová, TUSANI
(2009)

* za krásnu úvodnú definíciu výkladu pšeničnej farby ďakujem Inge Režuchovej
Preklad anglických textov: Daniela Ripčíková
Jazyková korekcia: Andrea Černáková


Celkový vzhľad a ostatné časti tela nájdete v časti Všetko o RR / Výklad štandardu

Použitá literatúra:
1982, Pauline Sadler: The Rhodesian Ridgeback in Australia
1987, RR Club of Great Britain: Guide to the Rh.Ridgeback
1987, D. H. Hegelsen: The definitive Rhodesian Ridgeback
1991, P. Nicholson & Janet Parker: The complete RR
1992, RR Club Nederland: De Rh. Ridgeback in Nederland
1994, Stig G. Carlston: Reading the Ridgeback
1995, Stig Carlson: Rhodesian Ridgeback
1998, Jochen H. Eberhardt: Der Rhodesian Ridgeback
Sandra Fikes: A Guide to Judging the Rhodesian Ridgeback

Štandardy plemena Rhodesian Ridgeback: The Original Standard of 1922 (KUSA), KUSA 1925, GB 1928, AKC 1955, A.N.K.C.(Austrália) 1976, KUSA 1982, AKC 1992, FCI 1992, FCI 1996, GB 1996, A.N.K.C.1997 a ďalšie toho času platné plemenné štandardy FCI rôznych plemien.

Kresby: © Monika Tušanová,
Fotografie: B. van der Born, safari-kadamba.pl , Jabulani RRs, A.Chamberlein, J.Pročko, A.Mičuchová, M.Tušanová, J.Helešicová, M.Lantz a internet

 

Copyright ©www.rr.sk . Obsah stránok podlieha autorským právam.
Kopírovanie akejkoľvek jej časti len so súhlasom autora a majiteľa stránok.
Všetky práva vyhradené!

                     © 2005 © 2017 www.rr.sk
Rhodesian Ridgeback klub Slovakia
Heslo: 
Číslo:   
napísali o nás
záujem o členstvo
kontakt
plánované akcie
klubové dni
klubové súťaže
povahové testy
Návštevy
Online:20
štatistiky
RR-shop