Čo je to lymfóm?
Lymfóm predstavuje označenie pre nádorové ochorenie lymfatického systému
(malígny lymfóm, lymfosarkóm, LSA). Rovnako ako ľudia, aj psy majú po celom tele
lymfatické uzliny, ktoré plnia úlohu filtra pre lymfu prúdiacu celým telom.
Plnia úlohu filtra na zachytenie škodlivých látok (baktérií, vírusov a
cudzorodých látok pri infekčných ochoreniach a poraneniach.
Zo zatiaľ nezistených príčin sa môžu začať bunky na týchto uzlinách (lymfocytoch)
nekontrolovane deliť a vzniká lymfóm. Lymfóm môže postihnúť iba jednu lokálnu
uzlinu, uzliny v jednej časti tela alebo centrálne uzliny v celom tele. Vzhľadom
na to, že lymfatický systém a tkanivo je po celom tele jedinca a vo všetkých
orgánoch, môže lymfóm postihnúť aj tieto orgány (napr. zažívací trakt, kostnú
dreň, pečeň, slezinu atď.).
Ako je možné zistiť na psovi, že sa niečo deje s lymfatickým systémom, resp.
aké má lymfóm príznaky?
Najobvyklejším príznakom, zistiteľným aj v „domácom“ prostredí je zväčšenie
jednej alebo viacerých lymfatických uzlín. Z iných príznakov sa niekedy objavuje
aj zvýšený príjem vody (nadmerné pitie), ktoré spôsobuje zvýšenie hladiny
vápnika v krvi psa. Najspoľahlivejšou metódou na zistenie príčiny a prípadných
dôsledkov zväčšenia uzliny alebo skupiny uzlín je odobratie vzoriek tekutiny
priamo zo zväčšenej uzliny alebo všetkých zväčšených uzlín. Tomuto úkonu sa
hovorí biopsia a pes ju absolvuje bez akýchkoľvek problémov a pri plnom vedomí.
Biopsia je úkon, ktorý umožní veterinárovi preskúmať vzorku priamo z postihnutej
uzliny a na základe vyšetrenia týchto vzoriek vie spoľahlivo potvrdiť alebo
vyvrátiť prítomnosť zhubných buniek v systéme. Doprovodným vyšetrením je tiež
odber krvi na jej biochemický rozbor krvi a zistenie aktuálneho krvného obrazu
postihnutého jedinca. Biochémia krvi však nemusí s určitosťou vykazovať
nepriaznivé výsledky. Dôležitý je preto výsledok z biopsie a cytológie
odobraných vzoriek.
Čo sa dá robiť s touto diagnózou?
Tak ako s väčšinou rakovinových ochorení, aj s lymfómom je možné na určitý
čas bojovať pomocou chemoterapie, ktorá ochorenie na určitú dobu potlačí, ale vo
väčšine prípadov sa ochorenie objaví znovu, aj napriek absolvovanej
chemoterapii. Pretože lymfóm je celotelové ochorenie, aj použitý spôsob liečby
chemoterapiou musí „pokryť“ celé telo psa. Chemoterapia život nezachráni, iba ho
predĺži, od niekoľkých mesiacov po možno 2 roky, čo je skôr svetlou výnimkou.
Neliečení pacienti prežívajú od diagnostikovania ochorenia niekoľko týždňov.
Tým majiteľom, ktorí nechcú svojho psa trápiť chemoterapeutickou liečbou, zväčša
veterinár ponúkne možnosť akéhosi pozastavenia, resp. spomalenia napredovania
ochorenia formou steroidných alebo tiež nesteroidných hormonálnych liekov. Zo
steroidných hormomálnych liekov je to Prednison a z menej invazívnych –
nesteroidný Flamexin (predtým Piroxykam). Obidva z používaných liekov sú humánne
lieky a viac o ich účinkoch (vrátane vedľajších) je možné sa dočítať na
internete.
Prečo?
... som napísala tento článok? Z prostého dôvodu, mala som žiaľ „tú česť“ prežiť
so svojím mladým psom toto ochorenie, o ktorom som netušila takmer celé štyri
roky jeho života. Bol vždy plný sily, vždy veselý a bezstarostný, za celý jeho
život chodil k veterinárovi iba na pravidelné očkovania.
Jedno nedeľné jesenné ráno som si pri venčení na jeho krku všimla opuch veľkosti
tenisovej loptičky, mäkký, teplý. Vedela som s určitosťou, že ho nemohlo nič
uštipnúť. Na zadných nohách, zhruba v prvej tretine smerom nahor od päty psa
(symetricky na oboch končatinách) som si všimla dve navlas rovnaké opuchnuté
miesta veľkosti malého orecha. Ani neviem prečo, zavolala som veterinárke a o
hodinu sme sa stretli v ambulancii. Po prvom prezretí boli zistené neúmerne
zväčšené lymfatické uzliny v podčeľustnej oblasti, tieto tlačili na krk a cievy,
čo mohlo opuch spôsobiť. Stále však bolo v hre aj uštipnutie. Po prehmataní
ostatných oblastí výskytu uzlín boli ešte zistené zväčšené uzliny na zadných
nohách (zväčšenie týchto uzlín je viditeľné aj voľným okom, kto svojho psa dobre
pozná).
Momo dostal injekciu a antibiotiká a o 2 dni sme prišli na odber krvi na
biochémiu a na obávanú biopsiu. V priebehu týchto dvoch dní sa Momovi zväčšili,
a to dosť dramaticky (zhruba veľkosť tenisovej loptičky) uzliny v predlopatkovej
časti (najlepšie hmatateľné keď si psa posadíte, podvihnete mu hlavu a nahmatáte
miesto medzi hornou stranou lopatky a mäkkou časťou krku). Samozrejme zväčšenie
či už podčeľustných a teraz už aj predlopatkových uzlín spôsobovalo opuch celého
krku, takže Momovi sa na krk nedal dať jeho obojok. Na dýchanie to zatiaľ a
našťastie nevplývalo.
Odber krvi aj biopsiu sme absolvovali bez akýchkoľvek problémov a trápenia a
nastali mučivé a pre mňa nekonečné 2 dni čakania. Chvíľu som nestrácala nádej,
chvíľu som bola zúfalá. Čím viac sa blížila hodina, keď som mala volať
veterinárke, tým viac som sa obávala najhoršieho. Žiaľ, nemýlila som sa a za tie
2 dni hrozného čakania som prešla všetky dostupné informácie o možnej diagnóze
svojho psa. Za tieto dva dni som vedela, že ho za žiadnu cenu nepodrobím
chemoterapii, ale budem sa mu snažiť pomocou liekov život aspoň uľahčiť.
Diagnóza z odobratých vzoriek z biopsie hovorila jasnou rečou – lymfóm.
Je ťažké opisovať moje pocity, pochopí to každý, kto niečo podobné so svojím
psom prežil. Je ťažké vyrovnať sa s tým, je ťažké nemyslieť na to a navyše s tým
ešte žiť. Momo dostal svoj liek – Flamexin, tiež ešte doberal antibiotiká. Bol
šťastný, stále plný sily, behal, hrabal veľké diery na lúkach a tešil sa aj v
jesennom počasí z vody, ktorú miloval od svojich šteňacích čias. Normálne
prijímal potravu, o niečo viac pil, na tabletky si zvykol už takmer ako na
odmenu a vždy poslušne sedel v kuchyni a čakal na svoju dávku. Prišiel prvý
kritický okamih, po príchode z práce som našla Moma smutného, bez radosti,
videla som na ňom že nie je v poriadku, aj prechádzaku absolvoval iba „z
povinnosti“, mala som pocit že má teplotu a nemýlila som sa, mal cez 39 stupňov,
večer zvracal. Tak sme sa na druhý deň išli ukázať k veterinárke, medzitým
teplota ustúpila a do dvoch dní bol Momo zase Momom, plným sily a života. Ďalej
dni plynuli normálne, antibiotiká skončili, liek pokračoval a Momo dostal ešte
podporný liek na ochranu sliznice žalúdka, ktorú liek Flamexin poškodzuje. Tento
liek je sám o sebe silným analgetikom, a teda potláča možnú bolesť. Všetko má
však svoje hranice, aj sila liekov. Nedeľa 12. októbra 2008 bola pre Moma ráno
ešte úplne normálna, poobede spal, a keď sa zobudil a chcel sa postaviť,
zaskučal bolesťou a kríval, opäť som na ňom objavil ten smútok, ktorý som videla
niekoľko dní predtým, neuveriteľný smútok v jeho očiach a jeho tichosť ma začali
desiť. Vrátili sme sa večer do svojho prechodného domova tu v Bratislave a už
cestou v aute vždy, keď sa postavil a chcel zmeniť polohu, skučal od bolesti,
mne trhalo srdce, lebo som vedela, že mu nemôžem nijak pomôcť. Pred domom, keď
vyskočil z auta, tak od bolesti spadol na zem a skučal ešte hodnú chvíľu a tento
zvuk sa ozýval všade naokolo. Nabral silu, ocikal pár stromov, vzali sme Lapaja
a išli domov. Bol úplne bez života, mala som pocit, že sa bojí stáť, dýchať,
ležať, sedieť, bol úplne paralyzovaný, nereagoval takmer na nič, iba na môj
dotyk a pohladenie a to, že ma vníma som videla iba vďaka jeho veselo sa
kyvkajúcemu chvostu. Dala som mu liek, dokonca sa aj najedol, ale už si tak ako
vždy každý večer nezaliezol do postele a tvrdo nezaspal. Zostal ležať na posteli
ako sfinga, stále sa pozeral na mňa a ticho kvílil. Vedela som, že toto nie je v
poriadku, cítila som, že trpí, vedela som, že prichádza čas keď sa budem musieť
rozhodnúť a splniť to, čo som Momovi sľúbila na začiatku jeho choroby a čo mi aj
napriek všetkému hovorilo srdce a zodpovednosť. O 21:30 hodine sme boli obidvaja
u veterinárky, odtiaľ som už žiaľ odchádzala sama, s obrovskou bolesťou na duši.
Doma zostalo veľké ticho a prázdno, rovnako také veľké ako bol Momo sám. Chýba
mi dodnes a ešte aj dnes a teraz, ako píšem tieto riadky, mám slzy v očiach.
K. Ťavodová a Lapaj
