Slovenčina English
homepageBreeders diaryPregnancy calendar
všetko o RR
štandard
RR magazín
publikácie
inzercia šteniat
výstavy
archív
Vstup do databáz
Vstup do databáz
chovateľstvo
krycí psi
chovné suky
šampióni
www links
osobné stránky
chovatelia
užitočné linky
RR v núdzi
RR Shop
 
 
kontakt
Rhodesian Ridgeback SK 20years
Späť
Ridgeback v chove plnochrupý alebo neplnochrupý?  
Autor: Milada Krchňavá| Pondelok, 03.12.2007 | Téma: Riadenie chovu RR na SK (4229 čítané)
 

S touto otázkou sa chovatelia, u ktorých sa neplnochruposť objavila, ako i majitelia, ktorí si zadovážili RR a neskôr zistili, že mu chýba zub, zaoberajú veľmi často. Je neplnochruposť prekážkou, chybou alebo chorobou, ktorá by ohrozovala ridgebacka v jeho funkčnosti, využití alebo v prežití?

Späť do minulosti.
Z histórie vieme, že RR bol vyšľachtený z viacerých plemien.
Vezmime si napr. Van Rooyena. Čo bolo preňho najdôležitejsšie? – funkčnosť RR – to znamená vytrvalosť, obratnosť, inteligencia, prispôsobivosť. Jeho zámerom bolo vyšľachtiť psa s ridge, ktorý by ho mohol sprevádzať a pomáhať mu pri love a tiež to, aby vedel strážiť zvieratá, statok a ľudí.
Základné plemená, ktoré použil Van Rooyen vo svojom chove krížením s khoikhoi psami boli: greyhound, pointer, deerhound, airedal, írske teriéry a kólie. Tiež použil i buldogy, čo možno pri analýze genetického fondu ridgebacka s určitosťou dokázať. Sú dohady, že van Rooyen použil aj foxteriéry a dogy.
Je viac než pravdepodobné, že Van Rooyen psy, ktoré používal pri šlachtení RR, neselektoval na základe plnochruposti, ale dôležitejšie boli ich vlastnosti a neskôr pri ďalšom vývoji i vonkajší vzhľad.
Ak si zoberieme plemená, ktoré sa podieľali na vývoji RR, väčšina z nich, ak nie všetky, majú dnes vo svojich kluboch povolenú neplnochruposť.

Ako sa chová v zahraničných RR kluboch?
Chovateľské kluby v zámorí i v Európe sú pre členov organizáciou, ktorá im dáva možnosť využívať svoje členské výhody a motivuje ich k tomu, aby chovatelia chceli byt členmi klubu a zároveň boli hrdí predstavovať svoj chov pod záštitou ich klubu. Tieto zahraničné kluby neobmedzujú chovateľov v ich chovateľských zámeroch, poriadajú v spolupráci s chovateľmi pre ďalších členov stretnutia, ktoré informujú členov o zdraví a chove všeobecne.
V kluboch – napr. v USA, Nemecku, Holandsku, Švédsku, Fínsku atď. sa riadia chovatelia Etickým a morálnym kódexom.
Väčšina chovateľov sa tak snaží, aby z jeho chovu vyšli tie najzdravšie jedince, ktoré spĺňajú požiadavky štandardu a zdravia a tiež ich chovateľský zámer a zároveň, aby boli ich RR prínosom pre ďalší rozvoj plemena v ich krajine.
Ak by sa mala urobiť štatistika v Európe, tak Slovenksý RR klub je jediný, ktorý má v pravidlách – chovať len na plnochrupých RR. Obmedzenie plnochruposti má ešte CZ klub, ktorý však povoľuje zaradiť do chovu jedince s neprerezanými P1.
V posledných rokoch som nadviazala kontakty s dlhoročnými skúsenými chovateľmi. Ich odpovede v otázke neplnochruposti boli veľmi podobné. Každý preferuje chovať na plnochrupých, ale nebránia sa použiť v chove aj neplnochrupé RR – väčšinou však chýba len 1zub a jedinec má výrazné iné kvality, ktoré by mohli byť prínosom pre ich chovateľský zámer alebo pre chov všeobecne. Zodpovedný chovateľ v zahraničí však nikdy nepoužíva v chove jedinca z viac ako 2-mi chýbajúcimi zubmi. Jesenná klubovka ČKRR v CZ (2007) mi priniesla jedinečnú možnosť stretnúť sa osobne s celosvetovo uznávanou chovateľkou pani Aliciou Hanna Mohr. Na otázku chov verzus neplnochruposť položila spätne otázku – nemáte oveľa závažnejšie dedičné choroby, zdravotné problémy, ako riešiť chov na plnochrupých a neplnochrupých RR?
V USA nepovažujú chýbajúci zub za vážny zdravotný problém.
Položme si teda znova otázku: je neplnochruposť naozaj vážna chyba k vylúčeniu jedinca z chovu?

Hodnota jedinca pre chov – genotypová hodnota.
Podľa Ing. Jaromíra Dostála DrSc. genotypovú hodnotu psa / suky odhadujeme podľa týchto údajov:
- plemenná hodnota predkov,
- vlastná úžitková a chovná hodnota jedinca,
- úžitková a plemenná hodnota jeho vlastných súrodencov,
- úžitková, prípadne plemenná hodnota jeho vlastného potomstva.
Vlastnú úžitkovú a chovnú hodnotu jedinca udávajú jeho vlastné výsledky na výstavách, na skúškach, prípadne výsledky veterinárnych vyšetrení na sledované dedičné choroby a defekty. Je to teda jednoduché a pomerne presné – je to fenotypová hodnota jedinca. Ak pes a suka splnia požiadavky na zaradenie do reprodukcie, splnili požiadavky na exteriér absolvovaním výstav, prípadne bonitácie a spĺňajú kritéria zdravia, sú zaradený do chovu, majú najvyššiu chovnú hodnotu.
Chovná hodnota však nevypovedá o ich vlastnom genotype. Všeobecne sa dá predpokladať, že jedinec vynikajúceho fenotypu nemôže mať zlý genotyp. Avšak ak bol jedinec s dobrým genotypom držaný v zlých podmienkach, hodnota fenotypu nebude nikdy vynikajúca.
Selekcia chovných jedincov by však mala byť genotypová to znamená, že by sme mali u psov a súk využívaných v reprodukcii dokázať čo najlepšie určiť ich genotypovú hodnotu – teda plemennú hodnotu. K odhadu genotypu jednotlivých psov a súk nám najlepšie slúžia metódy kontroly dedičnosti. Všeobecne sa dá povedať, že tieto metódy sú čiastočne využívané len niektorými chovateľmi a tiež nie úplne dokonalé. Je logické, že skúsený chovateľ nikdy nenakryje svoju suku psom o ktorom vie, že nedáva kvalitné potomstvo. Poslaním a úlohou klubu by malo byť zhodnotiť celkovú populáciu plemena a vhodnou metódou kontroly dedičnosti upraviť – podľa výsledkov tejto kontroly – využitie chovných psov a súk.

Čeľusť verzus zuby
S výmenou názorov so zahraničnými chovateľmi sme sa dostali i k otázke: Ak by u psa (napríklad) chýbali P1 na oboch stranách sánky – generačne, mohla by sa tak skrátiť spodná čeľusť?
Je dokázané, že každý zub má svoju genetickú výbavu a nie je zatiaľ známa žiadna závislosť na čeľusti. Niektoré psy majú čeľuste skrátené, a predsa sú plnochrupé, hoci im zuby vyrastú i nakrivo.
Vlci sú zväčša neplnochrupí - sú na to vedecké práce a rozhodne sa z nich nestali buldoci – teda sa im neskrátila sánka. Ďalším príkladom môžu byť nemecké dogy, u ktorých je povolené chovať i na neplnochrupých jedincoch už mnohé generácie, a predsa sa im sánky neskrátili a je ich veľa plnochrupých... Skrátenie čeluste je určite genetická chyba, ale viac sa prikláňame k názoru, že v minulosti museli psy čeľuste používať, namáhať, posiľovať – čo u dnešných psov už dávno nie je pravda, a preto sa to odráža i v tejto chybe.

Neplnochruposť je dedičná...
Ak si neplnochruposť vezmeme ako silne dedičnú, je naozaj u nás v SK klube zákaz neplnochruposti splnená na 100%? Je toto obmedzenie naozaj splnené?
Vezmime si príklad z praxe:
Ak klub zbonituje psa, ktorý je plnochrupý, ale jeho súrodenci majú chýbajúce zuby, nie je obmedzenie chovať len na plnochrupých RR potom zbytočné? Hoci neplnochrupý RR má väčšiu predispozíciu mať potomkov s chýbajúcim zubom, môže sa stať, že práve takýto jedinec nemusí niesť vyslovene neplnochruposť a jeho plnochrupý súrodenec dá v každom vrhu neplnochrupé potomstvo, čo je dokázané i z chovateľskej praxe. Tiež z chovateľskej praxe chovu RR vyplýva, že niektoré jedince, ktoré mali napr. neplnochrupého jedného rodiča, dali plnochrupé šteňatá svojim priamym potomkom, ale neplnochruposť sa objavila až v ďalšej generácii. Ak by sa teda požiadavka plnochruposti mala spĺnať doslovne, pravdepodobne by nebolo možné na Slovensku pokračovať v chove. Každý, kto má snahu zodpovedne sa zapojiť do chovateľstva vie, že je nemožné stanoviť si cieľ – plnochruposť. Informácie z rodokmeňov sa získavajú veľmi ťažko, nehovoriac o rodokmeňoch v ktorých sú psy zo zahraničia práve z krajín, kde je povolené chovať i na neplnochrupých RR. Hoci naše krvné línie pochádzajú z importovaných jedincov (ktoré však k nám boli privezené pred skoro 20-timi rokmi), naši chovatelia alebo prípadní záujemci majú veľké obavy importovať z cudziny novú krv. Hlavným „strašiakom“ je hlavne neplnochruposť, pretože neplnochruposť, ako už bolo spomenuté, chovatelia v zahraničí nesledujú tak, ako iné, ťažšie ochorenia alebo genetické predispozície, na základe ktorých by RR nespĺňal funkčnosť alebo sa nemohol zapojiť do plnohodnotného života. Týmto sa náš chov dostáva do „začarovaného kruhu“, v ktorom sa používajú stále dokola zväčša tie isté jedince, a tak sa ochudobňuje genofond nášho plemena, čo neprispieva k žiadnym pokrokom alebo vylepšeniam genotypu či fenotypu.

Záverom pre zaujímavosť výňatok z knihy Rozumíme psům (od Š. Štusákovej): ...Max Mooser skúmal chrup na 425 lebkách a mimo iného zistil, že choroby tých častí čeľustí, v ktorých sú zakotvené zuby sú pomerne časté a sú spôsobené zlým postavením zubov a prehnanou námahou chrupu. Týmto veciam by sme asi mali venovať viac pozornosti než prirodzenému úbytku zubov. Autor práve v tejto práci vysvetľuje: "Aj v chrupe psa môžeme sledovať fylogenetickú redukciu počtu zubov. Najčastejšie nie je založený prvý premolár, menej často tretí molár a niektorý ďalší premolár." Z toho je zrejmé, že tu ide o vývojom riadený proces, ako je nakoniec i u iných šeliem, napríklad u mačky, už dávno ukončený. Mačka má na rozdiel od psa, ktorého vývoj pokročil menej, iba 30 zubov, o 12 menej ako pes!"

spracovala: Milada Krchňavá / November 2007
http://www.lady-ridgeback.sk
– poradca chovu SKCHR

 

Copyright ©www.rr.sk . Obsah stránok podlieha autorským právam.
Kopírovanie akejkoľvek jej časti len so súhlasom autora a majiteľa stránok.
Všetky práva vyhradené!

                     © 2005 © 2017 www.rr.sk
Rhodesian Ridgeback klub Slovakia
Heslo: 
Číslo:   
napísali o nás
záujem o členstvo
kontakt
plánované akcie
klubové dni
klubové súťaže
povahové testy
Návštevy
Online:13
štatistiky
RR-shop