Príroda a genetika
Na začiatku pohlavného rozmnožovania príroda „vynašla“ náročný systém: ku
každému aktu rozmnožovania sú potrebné dve zvieratá, čím sa otvorilo široké pole
pre prispôsobenie sa životnému prostrediu a pre evolúciu.
V každej generácii je génový materiál nanovo rekombinovaný, čím ustavične
vznikajú nové „prototypy“ organizmov, ktoré musia osvedčiť svoju životaschopnosť
v tvrdom každodennom boji o život a rozmnožovanie. Iba organizmy s
najprispôsobivejšími génovými kombináciami sú úspešné a môžu sa rozmnožovať. Až
s počiatkom pohlavného rozmnožovania začala príroda rozvíjať nesmierne bohatstvo
foriem života, ako ho poznáme dnes.
Avšak táto nesmierna výhoda bola spojená s jednou závažnou nevýhodou. V živom
organizme je často prirodzenými silami selekcie testovaná iba jedna z dvoch alel.
Táto dominantná alela určuje testovaný znak u dotyčného jedinca. Druhá,
„recesívna“ alela, pokiaľ existuje, sa u takéhoto zvieraťa neprejaví, zostane
inaktívna, teda v pozadí, schovaná za dominantnou alelou a zostane nedotknutá
prirodzeným výberom. Tak môžu jednotlivé jedince predávať v každej generácii
ďalej i menej hodnotné aj škodlivé alely, a dokonca ich rozmnožovať, takže
nakoniec sa môžu, aj keď len v malých percentách, uhniezdiť v populácii. Len
veľmi zriedka dochádza v prírode k tomu, že sa pri rozmnožovaní v dôsledku
kombinácie génov zídu dva takéto škodlivé recesivné gény u jedného jedinca. Môže
sa to stať v tom prípade, keď náhodou obaja rodičia nesú práve ten istý dedičný
recesivný defektný gén. V tomto prípade sa môže prejaviť vplyv týchto génov.
Postihnutý jedinec tým získava hendikep a neprežije, alebo sa aspoň nemôže
príliš dobre rozmnožovať, nie je dostatočne zdravý pre boj o život. Tu je
vidieť, že zrodenie pohlavného rozmnožovania v priebehu evolúcie so sebou
prinieslo i ustavičný problém s defektnými génmi. Tak získali defektné gény na
rozdiel od podmienok pri nepohlavnom rozmnožovaní možnosť prežitia v populácii.
To je takzvaný „dedičný hriech prírody“, ktorý spáchala, keď vynaliezla
sexualitu, ale súčastne si tak otvorila cestu pre vyšší rozvoj živočíchov až k
človeku. Príroda však mohla túto závažnú nevýhodu ignorovať. Normálne existujúce
živočíchy jedného druhu – populácia - žijú vo veľkom počte tisíce až milióny
rokov. Zatiaľ čo defektné alely sa väčšinou vyskytujú len v mizivom percente, ak
by sa predsa náhodou spojili jedince geneticky choré, príroda ich sama
eliminuje. Vyskytne sa totiž viac chorých zvierat s defektnými génmi, ktoré sa
nedokážu úspešne rozmnožovať ďalej. Preto nikdy nie je prekročená nízka prahová
hodnota, pretože príroda nemá v úmysle starať sa o defektné jedince. V tomto
systéme je však aj druhá nevýhoda. Existujú aj malé populácie, ktorým hrozí
vymretie z nedostatku genetickej variability alebo iných dôvodov. V takýchto
populáciach prebiehajú v každej generácii stále genetické zmeny, ktoré sa tým
silnejšie prejavujú, čím menšia a uzavretejšia je skupina.
Predpokladom pre nízke percento defektných génov v populácii je, aby sexuálny
partneri neboli úzko príbuzní, pre optimálne potomstvo by bolo najlepšie, keby
neboli príbuzní vôbec, t.j. aby dokazovali istú genetickú vzdialenosť. Keď sa
však spária príbuzní partneri, značne vzrastie riziko, že sa ich defektné alely
stretnú, a tak zapríčinia splodenie chorých alebo málo životaschopných a
konkurencie neschopných potomkov.
Príbuzenská plemenitba
je ostrým nástrojom v rukách chovateľa, s ktorým sa dá veľmi rýchlo priblížiť k
vytúženému ideálu, ale môže byť tiež nástrojom skazy!!!
V zásade u všetkých plemien platí, že čím je príbuzenská plemenitba bližšia, tým
môžu byť jej následky citeľnejšie.
Úzka príbuzenská plemenitba
Väčšina chovateľov psov sa dnes viac-menej snaží vyhnúť úzkej príbuzenskej
plemenitbe, čiže zostavovaniu chovných párov z priamych súrodencov navzájom, ako
aj otca s dcérou a matky so synom.
Podľa nie presného, avšak v plemenárskej praxi dosť obľúbeného výpočtu „podielu
krvi“, čiže stupňa príbuznosti vyjadreného v percentách, sa spojenie súrodencov
po tých istých rodičov považuje za 100%-nú príbuznosť a spojenie rodiča s
potomkom za 75%-nú príbuznosť. Samozrejme, že genofond dvoch súrodencov nie je
na 100% totožný, ale je veľký predpoklad, že je veľmi podobný. Aj preto sa stále
radi vraciame k percentuálnemu znázorneniu príbuznosti. Obľúbenosť tejto metódy
pretrváva aj napriek dokonalejším výpočtom najmä preto, že vyjadrenie percentami
je veľmi prehľadné.
Úzka príbuzenská plemenitba by mala byť len šľachtiteľským, a nie bežným
chovateľským nástrojom. Je, žiaľ, pravdou, že sa k nej odhodlávajú často
začínajúci chovatelia. Pod pojmom začínajúci chovateľ sa neskrýva len niekto,
kto ide odchovávať svoj prvý vrh. V konečnom dôsledku vôbec nie je dôležité,
koľko má chovateľ odchovaných šteniat, aj keď každá získaná skúsenosť je veľmi
pozitívna. Je oveľa podstatnejšie to, ako dlho sa chovateľ venuje plemenu, ako
pozná genetickú zaťaženosť na dedičné ochorenia, aký má prehľad o populácii
plemena a hlavne, či vie, čo plemeno v danom čase i z dlhodobého hľadiska
postráda a kam smeruje. Samozrejme, každý potrebuje na tú istú činnosť iný
časový horizont. Ak si uvedomíme, že špičkový chovateľ by mal poznať niekoľko
generácií nielen svojich odchovov, ale aj línie najkvalitnejších predstaviteľov
plemena, a to nielen z rozprávania, fotografií, internetu a videa, tak pri
najoptimistickejšej predstave sa asi nedá vyhnúť presvedčeniu, že niekto, koho
považujeme za skúseného chovateľa, by sa mal aktívne plemenu venovať aspoň desať
rokov. Samozrejme, môžeme na dĺžku obdobia, počas ktorého by mal kynológ, kým sa
rozhodne v chove k riskantným krokom úzkej príbuzenskej plemenitby, diskutovať
veľmi dlho. Je ale iste nepopierateľným faktom, že čím viac skúseností chovateľ
má, tým viac ich vie využiť. Úzka príbuzenská plemenitba nesie so sebou vždy
jednu krutú pravdu. Odhalí veľmi rýchlo všetky negatíva, ktoré by sa objavili v
chove podstatne neskôr. U hospodárskych zvierat sa občas použije ako test
genetického zdravia, ale v chove psov pristúpiť k tomuto experimentu len za
týmto účelom sa mi zdá byť nie veľmi humánne.
Blízka príbuzenská plemenitba
je plemenitbou, medzi ktorú väčšina odborníkov na zootechniku zaraďuje
vytváranie rodičovských párov s približne 50%-nou príbuznosťou. Presnejšie by
sme ju mohli definovať ako spojenie jedincov s jedným spoločným priamym predkom,
čiže polosúrodencov, spojenie bratrancov s oboma spoločnými predkami a spojenie
starého rodiča so svojím potomkom. O blízkej príbuzenskej plemenitbe sa vo
všeobecnosti tvrdí, že nesie so sebou menšie riziká ako úzka príbuzenská
plemenitba. O tom, samozrejme, niet ani najmenších pochýb, že sa riziko negatív
výrazne zmenšuje. Avšak i pri používaní tejto plemenitby platí vo vzťahu k
chovateľským skúsenostiam takmer to isté ako u vyššie uvedenej a nesie tento
spôsob so sebou ešte dosť veľké riziká. Žiaľ, i u tejto vidíme dosť často ako
negatívny následok stratu zdravia, objavujú sa problémy s dedičným ochorením,
chrupom, je badateľná väčšia náchylnosť i na bežné ochorenia. Okrem toho sa u
mnohých plemien stáva, že jedince z takýchto spojení majú jemnejšiu kostru,
strácajú požadovanú robustnosť a mnohé aj povahové vlastnosti. Dosť častým javom
sú ťažkosti so zabrezávaním, pôrodmi a odchovom šteniat.
Vzdialená príbuzenská plemenitba
je veľmi často využívanou v chove psov. Ak by sme ju mali vyjadriť percentuálne,
tak by toto nemalo byť vyššie ako 40%. Vzdialená príbuzenská plemenitba nesie so
sebou podstatne menšie riziká ako úzka a blízka príbuzenská plemenitba. V chove
väčšiny plemien je tento spôsob plemenitby veľmi bežný a najčastejšie používaný.
U málopočetných plemien je dokonca vzdialená príbuzenská plemenitba považovaná
mnohými chovateľmi za ideálnu, lebo k úplne nepríbuzenskej sa nevedia s
obmedzeným počtom jedincov mnohokrát ani prepracovať.
Vyššie uvedený spôsob vyjadrenia stupňa príbuznosti, ktorý si obľúbili
chovatelia niektorých plemien, je vhodný pre podanie informácie o tom, v ktorej
generácii rodokmeňa sa konkrétny jedinec nachádza. Ak je uvedené napríklad 2:3
na jedinca „XY“, tak v rodokmeni šteniat zo strany otca sa tento nachádza v
druhej a zo strany matky v tretej generácii. Ďalším príkladom, ktorý si
uvedieme, je vyjadrenie 3:4,5 na „XY“ a v takomto prípade je zo strany otca
konkrétny jedinec v tretej a zo strany matky raz v štvrtej a raz v piatej
generácii predkov.
Za veľmi vzdialenú príbuzenskú plemenitbu sa považuje stupeň príbuznosti, ktorý
nie je viditeľný v rodokmeni jedinca do piatej generácie. Mnohými genetikmi a
odborníkmi na zootechniku je považovaná už za nepríbuzenskú. Azda aj preto sa
najčastejšie preukazy pôvodu psov vystavujú ako štvorgeneračné. Z reálneho
hľadiska chovu v našich podmienkach, ale aj celosvetovo, len málokto venuje
tomuto stupňu príbuznosti nejaký význam, či už po stránke prínosu, alebo
prípadných negatív. Dokonca ani u populácie ľudí sa takto vzdialenej príbuznosti
nevenuje žiadna pozornosť a väčšinou ani nevieme o takto vzdialených príbuzných.
Čo má s príbuzenskou plemenitbou spoločné chov rhodészkeho ridgebacka u nás?
Za zakladateľov chovu rodészkeho ridgebacka u nás (na Slovensku a v Čechách) sú
považovaní: Merigal's Elanda privezená zo Švajčiarska v roku 1987, Red Amy
Wayside importovaná z Afriky a Shingi Mennystones tiež africký import. Ich
potomstvo sa stalo základňou mnohých chovateľských staníc na Slovensku a hlavne
v Čechách.
Ak sa pozrieme do rodokmeňov psov, ktoré pochádzajú zo Slovenského alebo z
Českého chovu, nájdeme tam veľa spoločných predkov a takéto jedince vlastne
pochádzajú z príbuzenskej plemenitby. V niektorých prípadoch bola použitá úzka
príbuzenská plemenitba, najviac však v začiatkoch nášho chovu sa využívala
blízka príbuzenská plemenitba.
Prečo bola použitá príbuzenská plemenitba?
V tých rokoch bol chov plemena u nás na začiatku a bolo dosť komplikované dostať
sa do zahraničia za krycím psom. Mnohí chovatelia zvolili ľahšiu cestu, a tak
použili na krytie jedince, ktoré boli dostupnejšie, aj keď boli k sebe veľmi
príbuzné. Či bola táto ľahšia cesta správna a preverená, vidíme dnes na
jedincoch pochádzajúcich z krvi zakladateľov chovu a ich potomkov.
Čo sa stane, ak použijeme v chove príbuzenskú plemenitbu?
Príbuzenská plemenitba spôsobuje zhustenie jednotlivých dedičných vlôh. Tým, že
boli použité v spojení jedince s rovnakými rodičmi alebo prarodičmi, sa
genetická variabilita znížila. V chove síce boli použití šampióni, ktorí predali
svojim potomkom dobré vlohy – väčšinou to boli dobré exteriérové vlohy, ale
zároveň aj zlé – tie ktoré sú skryté. Chovateľ, ktorý použil v chove príbuzenskú
plemenitbu bez toho, aby si dôkladne preveril genetické vlohy predkov, napáchal
veľké škody.
Čo priniesla príbuzenská plemenitba do nášho chovu?
Z nevedomosti aké genetické predispozície nesú predkovia, teda v našom prípade
zakladatelia nášho chovu, sa nám v chove po príbuzenskom spojení objavila
neplnochruposť, epilepsia, porucha štítnej žľazy, zlé výsledky DBK, veľký výskyt
zalomených chvostíkov a dermoid sínus, syndrómy caudae equina, vyššia úmrtnosť
vo vrhu, podozrenie na dedičnú torziu žalúdka, poruchy chovania a mnoho iných
nemenovaných dedičných chýb. Dokonca je možné, že niektoré defektné gény sa ešte
neprejavili a prejavia sa v blízkej budúcnosti alebo možno o ďalších niekoľko
rokov.
RR z príbuzenskej plemenitby.
V prvých generáciach RR u nás sa neobjavili žiadne chyby. RR boli zdravé a
úspešné na výstavách. Ale tieto jedince s príbuzenskej plemenitby niesli v sebe
ďalej gény, ktoré dostali od svojich rodičov a prarodičov, čím boli vytvorené aj
zárodky defektných génov alebo mutácie génov, z ktorých sa neskôr pri použití v
chove spojením jedinca s takouto podobnou vlohou,ň vytvorili niektoré nové
dedičné choroby, ktoré predtým u plemena neboli známe.
Zdanlivo sa táto plemenitba stala na niekoľko rokov úspešnou, ale po určitom
čase sa odrazili aj defektné gény u niektorých jedincov, ktoré samozrejme neboli
použité v chove, ale na chov boli využívaní ich súrodenci, ktorí v ďalšom chove
preniesli svoje dobré aj zlé vlohy na svojich potomkov.
Dnes mnohí ľudia, ktorí sa nadchnú plemenom RR a s dobrými úmyslami a snahou
stať sa chovateľom, neskôr zistia, že ich ridgeback má chybu, pre ktorú ho nie
je možné zaradiť do chovu, a sú veľmi sklamaní. Môže sa taktiež stať, že
jedincovi sa objaví nová choroba alebo defektná chyba, ktorá sa v chove doteraz
nevyskytla.
Populačná genetika.
Populácia rodészkeho ridgebacka u nás je v rukách chovateľov. Preto by si mal
každý chovateľ uvedomiť, že pracuje s prírodou, ktorá dala každému jedincovi
gény a dedičné vlohy, či už dobré, alebo defektné, ktoré budú ďalej prenášané.
Ak tu teda máme skupinu – populáciu ridgebackov, ktoré využívame v ďalšom chove,
máme tu aj skupinu génov - populačný genofond.
Populačná genetika je náuka o zmenách v génovom stave, v génovom majetku skupín
živočíchov, ktoré sa prevažne pária a množia medzi sebou navzájom. Citát
anglického populačného genetika Falconera: „Našťastie nie je nutné úplne
rozumieť genetike, aby človek mohol úspešne používať určité chovné metódy.“ Je
to síce v určitom zmysle pravda, ale je to nanajvýš osudné, keď človek prakticky
nič nevie o celej jednej genetickej disciplíne, práve o populačnej genetike.
Výsledkom tejto neznalosti je stále rastúci výskyt dedičných problémov medzi
čistokrvnými plemenami psov. Zmeny, ktoré ustavične prebiehajú u plemena ako
celku, sú určujúce pre jeho osud a treba ich brať do úvahy.
Mnoho vlastností je určovaných viac ako jedným génom. Takýmto typickým
polyfaktoriálnym polygénnym znakom je napr. telesná váha, ktorá môže byť
ovplyvnená ako geneticky, tak i výživou a telesnou alebo psychickou záťažou.
Dedením takýchto vlastností sa zaoberá kvantitatívna genetika.
V kvantitatívnej genetike existujú 3 rôzne skupiny znakov:
1. kontinuálna-variabilná, ako je práve telesná váha
2. diskontinuálna, ako napr. počet šťeniat na jeden vrh alebo počet potomkov
3. také znaky, ktoré buď existujú, alebo nie, pokiaľ k nim existuje individuálna
dispozícia a faktory z prostredia ovplyvňujú výskyt určitých znakov pozitívne,
alebo negatívne. Tieto vlastnosti sú takzvané prahové vlastnosti.
Prečo by sa mal každý chovateľ zaoberať populačnou genetikou?
S predchádzajúcich riadkov sa dá ľahko vyčítať, že každý chovateľ by mal vedieť
aspoň základy populačnej genetiky - to znamená, že by sa mal prinajmenšom
zaoberať rodičmi, prarodičmi atď. v rodokmeňoch plánovaného spojenia. Je smutné,
že tu máme málo takých chovateľov, ktorí si uvedomujú, že aj ich konanie môže do
ďalekej budúcnosti ovplyvniť chov rodészkeho ridgebacka u nás. Pre začínajúcich
chovateľov, ak nemajú žiadne vedomosti z tejto oblasti, by mala byť príbuzenská
plemenitba tabu.
Iba chovateľ s hlbokými vedomosťami, ktorý vie, čo môže očakávať z daného
spojenia, pretože preštudoval dopodrobna predkov s plánovaného spojenia a vie,
aké predpoklady a genetické predispozície prinesie dané spojenie, môže použiť
nanajvýš vzdialenú príbuzenskú plemenitbu.
V dnešnej dobe je potrebné, aby všetci chovatelia vedeli, že ich konanie môže
mať dobré výsledky, alebo strašné následky v chove takého krásneho plemena, akým
je rodészky ridgeback. Preto každý človek, ktorý sa rozhodne stať sa chovateľom,
by mal vedieť o genetických predispozíciach jedincov a ich predkov. Zdravie a
zachovanie plemena je na Vás.
Tento článok by nevznikol bez Šárky Štusákovej - Anunnaki RR a Petry Krejčovej -
Nyathi RR. Vďaka Vám som sa už teraz dostala k takým dôležitým informáciam o
genetike a chove rodészkeho ridgebacka a dovolila som si, aj keď len okrajovo,
spracovať tento článok pre spravodaj SKCHR.
Milada Krchňavá, Luanda kennel, 1/2005
Použitá literatúra:
Príroda a genetika – skrátené z Knihy Dr. Wachtel CHOV PSÚ V ROCE 2000 z
nakladateľstva DONA, Príbuzenská plemenitba - Jozef Šuster Kynologická revue
5/04., Príbuzenská plemenitba a RR
Poznámka:
článok prešiel jazykovou úpravou