Prvý titul "Šampión Slovenska" pre plemeno RR bol zadaný v roku 1997. Odvtedy bolo plemenu zadaných viac ako 100 týchto titulov.
Pozri kompletný archív ocenených slovenských RR.
Rodézsky ridgeback je vynikajúci strážny pes, nesmierne oddaný svojej rodine, ktorú si považuje za povinnosť a česť za každých okolností chrániť. Jeho prirodzenou a hlboko zakorenenou vlastnosťou popri poľovnom inštinkte je aj obranná vlastnosť svojich najbližších.
Ridgeback, pravý reprezentant plemena, je kľudný, povahovo vyrovnaný pes s dlhým prahom dráždivosti. Nehodí sa preto na cvičenie obrany v tom zmysle, že ho budeme poštvávať na figuranta a cvičiť s ním hryzenie do rukáva. Každý majiteľ si určite rád otestuje vlohy svojho psa, ale neodporúča sa s ridgebackom cvičiť na cvičisku obranu. Ridgeback má dlhý prah dráždivosti, a keď pridáme, že je inteligentný, nechápe prečo by mal bez dôvodu útočiť na človeka. Čiže istý čas odmieta útočiť na figuranta. V najlepšom prípade, ak je ešte pes mladý, chápe toto dráždenie ako hru, no v dospelosti sa môže ridgeback po viacnásobnom cvičení a dlhom dráždení pokaziť. Je nerozumné a nežiadúce u ridgebacka zameniť jeho prirodzený obranársky inštinkt k človeku s inštinktom koristníckym. Doslovný preklad zo spravodaja nemeckého Klubu LDRR Löwenhund Deutschland RR e.V.in VHD/FCI – Günther v. Künsberg - Obranný pes s „rozumom“
„...Ridgeback je suverénny a všestranný pes. Je to zjavne tým, že sa vo vnútri ridgeback klubov hádajú kvôli otázke, či sa má ridgeback vychovať ako ochranný alebo ako poľovnícky pes. Považujem vyslovene za nebezpečné, cielene vycvičiť tohto nesmierne rýchleho a v boji nekompromisného psa „na človeka.“ Pri výchove psa sa musia využiť jeho prirodzené inštinkty predovšetkým inštinkt obrany a lovecký inštinkt.
Ridgeback má výrazný prirodzený obranný ako aj rovnako výrazný lovecký inštinkt. Vďaka jeho obrannému inštinktu bude všetkých „z jeho svorky“ obraňovať, keď to bude potrebné. Je príliš citlivý nato, aby nerozpoznal, že to, čo sa deje na cvičišti, je len divadlo a že práve nie tam „sa ide nato.“ To ale znamená, že výchova ridgebacka môže zlyhať, keď sa mu oznámi, že človek a teda aj dieťa, môžu byť pre neho korisťou!
Vôbec sa neodvažujem, myslieť na to, a ani nie je nutné ďalšie vysvetľovanie, k čomu by to mohlo viesť. Tým neodopieram ridgebackovi jeho schopnosti ako obranný pes. Naopak. Považujem ridgebacka za úplne normálneho obranného psa, ktorému sa táto vlastnosť vôbec nemusí vštepovať!...“
Rodézsky ridgeback sa nehodí na cvičenie obrany, tak, ako služobné plemená vyšľachtené na tento účel. Doviesť služobný výcvik s ridgebackom do konca, čo znamená, že pes figuranta po zadržaní na povel cvičiteľa pustí, dokáže len vynikajúci profesionál, aj to nie s každým jedincom tohoto plemena...
...Ridgeback súčasne strážil ľudské obydlie a príslušníkov svojej „rodiny“, má rozvinutý i obranný inštinkt, čo je veľkou devízou tohto polyfunkčného psa. Africký leví pes bol chovaný hlavne kvôli svojej povahe, jeho exteriér bol dotváraný až v tomto storočí. Povaha RR je neoddeliteľnou súčasťou jeho štandardu, preto tým že ho nútime hrýzť a „loviť“ človeka, vedieme ho proti svojej prirodzenosti.
Doslovný preklad z knihy Stiga Carlsona – ...Ridgeback rozhodne nie je psom, ktorý sa hlava nehlava vrhá do nebezpečia – on sa mu dokonca snaží vyhnúť. Mnohé z testov správania sa zamerané na odvahu ridgebacka, interpretované ako útočnosť a chuť napadať, dopadli zle, keď sa od neho očakávalo, že na útok figuranta s ochranným rukávom zareaguje tiež útokom. ...Vôbec nie je nutné mladého psa cvičiť ako obranára, v tomto smere má ridgeback dedičný talent....nikdy nie je sám od seba agresívny... Jediná rozumná výchovná zásada -ktorú treba ridgebackovi ako obranárovi vštepiť- je, aby sa k normálnym ľudom správal normálne. ...Je to predsa len jeden z najrýchlejších, najmrštnejších a najvytrvalejších psov na svete. Je treba mať stále na pamäti, že ste majiteľom ridgebacka, plemena o ktorom je na celom svete (spoločnosti, ktorá psom aspoň trochu rozumie) známe, že je to sociálne vyrovnaný, milý pes. Nikto nemá právo toto spoločenské uznanie ohrozovať a ľahkomyseľne ho dávať vsádzku.
...Ridgeback je od prírody hlídacím psem. ...V oblasti jeho obranářského instinktu, jsou mezi ním a “bojovými psy“ velké rozdíly, neboť ridgeback nepoužívá ani tak sílu a násilí, ale spíše neústupnost a inteligenci. (Stig Carlson)
Prof.Dr. Wilhelm Wehner Hanover, autor knihy Kleine Kynologie:
Dôsledkom výcviku SchH (na obranu) strácajú psy systematicky zábrany pred hryzením človeka, a ak nie sú pod neustálym odborným vedením skúseného psovoda, ktorého hierarchicky vyššie postavenie by bezvýhradne uznávali, predstavujú neustále zvyšujúce sa nebezpečenstvo. To, aby psy psovoda bezvýhradne uznávali, je veľmi dôležité obzvlášť v prípadoch, ak sú psy držaný v svorke, pretože už dvaja psy tvoria miniatúrnu svorku a tá sa riadi svojimi vlastnými zákonmi (ďalšie stupňovanie nebezpečenstva). Služobný výcvik psov je treba preto odmietnuť (s výnimkou psov, používaných skutočne pre služobné účely, pre ktorých máme však kompetentných a zodpovedných psovodov) – to je mimochodom stanovisko, ktoré spolu so mnou zaujíma aj pani Dr. D. Feddersen-Petersen.
... jedná sa celkove o „šelmu psa“, u ktorého môžeme spustiť „reflex prenasledovania“ napríklad tým, že bojazlivá osoba začne pred psom utekať. Ak utekajúca osoba naviac ešte spadne, aktivuje sa u psa naviac korystnický pud a u niektorých jedincov aj pud usmrtenia koristi...
Ako sme už zdôrazňovali, rozhodujúci význam má to, aby služobného psa viedol skúsený odborník, aby to bola ruka láskavá k ľuďom i zvieratám, ktorej dominanciu pes v žiadnom prípade nespochybní: v neskúsených, nerozumných alebo slabých rukách dôjde skôr ku zvýšeniu nebezpečenstva, a to obzvlášť v psej svorke, ktorej členovia sú viac viazaní na seba navzájom, než na človeka...
Psy sú veľmi učenlivé bytosti, pre ich chovanie súvisiace s kúsaním je dôležité, či sa im už podarilo „podriadiť“ si človeka v rámci útoku a zákusu. U psov v súkromných rukách s veľmi vyvinutými pudmi obranára je potrebné, aby sa výcvik zameral miesto na „služobný výcvik obranára“ (rozumej „odvahu, tvrdosť, bojovnosť“) na ovládateľnosť, poslušnosť a sociálne chovanie. Tieto psy musíme čo najskôr naučiť, že ľudia pre nich nie sú žiadnym objektom na hryzenie.
To ale niektorí majitelia strážnych psov nie sú schopní pochopiť, uvedené hľadiská podriaďujú vlastným osobným záujmom „ochrany“ a zabúdajú, že takéto zvieratá pôsobia na bežných delikventov dostatočne odstrašujúco, aj bez toho aby sme ich vychovali ešte ku ostrosti. Aj prístupní, dôverčiví a dobromyseľní psi vykazujú – zvlášť v noci- normálne chovanie, súvisiace s ochranou vlastného teritória, alebo aspoň štekajú. Koniec citátu.
Prirodzené vlohy ridgebacka sú poľovné, teda zver naháňať, zastaviť, prípadne nadhnať pánovi. Zver zastaví obehnutím, obštekávaním a neustálym kľučkovaním ju fixuje z určitej vzdialenosti až do príchodu svojho pána. Takto bol ridgeback rokmi vyšľachtený, také je jeho prirodzené správanie. Podobne sa správa aj pri zadržaní votrelca na náš pozemok. Nebude zlodeja trhať, ale bude ho fixovať a obštekávať. Nebojte sa, ridgeback presne vycíti, kto a s akým úmyslom prekročí prah nášho pozemku. Vie čo má robiť a beda tomu kto má nečestné úmysly! Bude patrične vyľakaný a vyštvaný z nášho územia, ale rozhodne nebude roztrhaný. Myslím, že to nikto z nás naozaj ani nechce, spôsobilo by nám to len nepríjemnosti. Pokiaľ ridgebacka neprekódujeme systematickým zlým cvičením, poštvávaním na človeka, bude naozaj spoľahlivým strážcom, obranárom, spoločníkom i rodinným priateľom.
Chovatelia ridgebackov, združení pod FCI, sa riadia medzinárodne platným štandardom pre toto plemeno, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je povaha psa. Slovenský klub chovateľov ridgebackov nedoporučuje cvičiť ridgebacka na "obranu" a nepripustí psa s takýmto druhom pracovnej skúšky na výstavu
do pracovnej triedy.
