Možno nás niektorí poznáte z našich spoločných klubových dní, na ktorých sa pravidelne zúčastňujeme od mája 2002 môj manžel Peter a ja, od mája 2005 náš syn Filipko a samozrejme hlavná hrdinka tohto príbehu sučka Asia. Chcela by som Vám priblížiť náš spoločný život a hlavne posledné komplikácie, ktoré nás stretli – Asinkina inkontinencia (únik moču), s ktorými sa možno stretávate u svojich miláčikov aj vy. Ale poďme po poriadku....

Do tohto prekrásneho plemena som sa zamilovala jedného dávneho večera pri posedení v bare Martinského komorného divadla, kde po predstavení prišiel so svojou majiteľkou herečkou Martou Sládečkovou aj jej miláčik. Teraz už nie je ťažké ridgebacka stretnúť, no pred takými 8-10 rokmi to bolo skutočne výnimočné. Vletel do miestnosti, prebehol uličkou pomedzi stoly a skončil prednými labami na parapete otvoreného okna, chrbtom ku nám, akoby vedel, že na chrbte je čo obdivovať. Vtedy som si povedala, že raz budem mať takéhoto psa, taký som mala z jeho nadhľadu, živosti, elegancie, farby, vlastne všetkého zážitok.

Roky bežali, spoločný život mňa a Petra dostal reálne kontúry, a keď sme mali kúpený starý dom na dedine a chystali sme jeho rekonštrukciu, to už kúpa psa začala byť pre mňa takmer prioritou, pre môjho manžela, žiaľ, zatiaľ nie. Začala som sa intenzívne zaujímať o plemeno cez web stránky a knihu Moniky Tušanovej. Keď som z nej čítala pasáže Peťovi po niekoľkých nádherných príbehoch povedal: „Keď psa, tak rodézskeho ridgebaca“. A bolo vyhrané, zadala som šteniatko. Našou prvou predstavou bolo mať sučku, ktorá nemusí byť štandardná, nebola som fanúšikom výstav psej krásy, no zrejme chovateľka krycieho psíka, ktorá mala umiestnenie šteniatok na starosti, vycítila moje zanietenie pre vec, prehovorila ma na štandardnú sučku, dokonca ma prizvala na prvý výber. Vtedy som bola a vlastne aj teraz som laik, čo sa chovateľskej hodnoty psíkov týka, preto som vyberala klasicky – srdcom. Drobunká, živá sučka s čiernou maskou a priveľkou kožou, taká bola moja 7 týždňová Asinka. A tak som nastúpila na 3-týždňovú „materskú“. Kvôli malej sme sa predčasne sťahovali v apríli 2002 do nedokončeného domu, ktorý bol vážne v dezolátnom stave, no do prenajatého bytu som ju vziať nechcela. Doteraz sa čudujem, že sme to v duševnom zdraví prežili, malo to však jednu nespornú výhodu, v našom dome nebolo čo zničiť. Užívali sme si spoločného života a nakoľko sme nemali deti a ja som sa výchove psej slečny skutočne venovala, z Asie vyrástla spokojná psia dáma. Akurát strach z rušného mesta sa mi napriek niekoľkoročným snahám zvládnuť nepodarilo. Zrejme som nevedomosťou vypestovala v jej mladučkej duši nezmazateľnú averziu. V ostatnom prostredí sa správa normálne, takže sme to už prestali riešiť. Absolvovali sme aj niekoľko výstav s celkom peknými posudkami a tak sme začali riešiť otázku uchovnenia a to, či budeme mať šteniatka. Samozrejme sme túto otázku riešili dlhšiu dobu. Za hovorilo to, že by sme chceli mať po Asinke potomkov, mali sme priestor a ochotu vychovať šteniatka v domácnosti, no proti bolo niekoľko závažnejších argumentov a to najmä podozrenie a neskôr aj potvrdenie syndrómu caudae equinae (prechodový stavec) u Askinho brata. Aj keď je Asinka bez problémov, jej potomstvo môže tento problém zdediť a na tom sme my nechceli mať žiaden podiel. A tak nastalo rozhodovanie o tom, či dáme Asku sterilizovať, hodiny nad článkami z Internetu, nekonečné diskusie s veterinármi a známymi. Mnoho názorov bolo za, mnohé proti, v konečnom dôsledku je vždy rozhodnutie na majiteľovi. Po konzultácii s našimi kamarátmi veterinárnymi lekármi, ktorí Asku operovali sme sa dohodli na ovariohysterektómii, čiže odstránení maternice, vajcovodov aj vaječníkov. Na zákrok nemám dobré spomienky a dúfam, že psia pamäť nie je lepšia ako tá naša ľudská. Aj keď bola snaha a starostlivosť lekárov nadštandardná nevyhli sme sa komplikáciám. Asinka, možno kvôli jej nedôverčivej povahe, nechcela upadnúť do narkózy a potrebná vyššia dávka narkotika predĺžila čas jej odbúrania organizmom po operácií, takže sme mali problémy s podopieraním sa potácajúceho psa, ktorý sa chcel napiť a vyvenčiť s veľkou čerstvou ranou na brušku. Neboli sme schopní udržať ju v kľude, ona nebola schopná chodiť, stále sa snažila ujsť nám z lôžka a tak sme rezignovali a nasledovali my ju.
Noc po operácií prežila na zemi v kúpeľni s Peťom, ktorý ležal vedľa nej a držal tampón v snahe zastaviť neustávajúce slabé krvácanie z operačnej rany. Náš veterinár bol celý čas na telefóne a trpezlivo radil a radil. Po dvoch dňoch, kedy sa mal stav našej pacientky výrazne zlepšiť dostala vysoké horúčky. Pri venčení som si všimla krv v moči. Komplikácia – zápal močového mechúra bola tu a s ňou prebdené noci, zrážanie teploty zábalmi a liekmi, snaha o hydratáciu našej pacientky a samozrejme podávanie antibiotík. Lekári ju chodili ošetrovať ku nám a tak sme ju s ranou a vo veľkých bolestiach nemuseli „vláčiť“ do veterinárnej ambulancie. Zlepšenie jej stavu a s ním aj chuť do jedla sa Asinke vrátili až po viac ako dvoch týždňoch. Nateraz to naša Aska vybojovala, no môžete si predstaviť tie výčitky, ktoré ma prenasledovali. Ja som rozhodla o jej operácii, ona mi dôverovala a prežila zatiaľ najhoršie týždne svojho života. No zodpovednosť za živého tvora prináša aj takéto rozhodnutia a možno ste sa s nejakými podobnými museli vysporiadať už aj vy sami. Naša radosť z prekonaných nepríjemností trvala asi pol roka. Potom sa začal nový kolotoč. Asinka sa začala pomočovať. Intenzita nehôd a aj veľkosť kalužiek pod ňou sa postupne zvyšovala. Došlo to do takého štádia, že kedykoľvek si Aska ľahla vždy po nej zostala väčšia či menšia stopa. Ona samotná z toho bola veľmi nešťastná, uvedomovala si, že jej srsť je mokrá a určite si aj páchla vlastným močom. Neustále sa umývala, bola nepokojná, vždy, keď zacítila únik a nespala vyskočila z pelechu akoby do nej niekto strelil. Pre nás to znamenalo utierať kvapky a kalužky po dlážke, neustále kontrolovať peliešky a hlavne zastieľať posteľ ako pod ležiaceho pacienta nakoľko sme nemali srdce na to vyhodiť Asku z našej postele, v ktorej od malinka spávala, akurát v tomto pre ňu ťažkom období. Začala séria vyšetrení a dohadov o možnej príčine. Zápalové ochorenie sme vylúčili, ďalšou možnou príčinou mohli byť psychické problémy spojené s príchodom bábätka do rodiny, no pri Askinej veselej a spokojnej povahe bez viditeľných zmien v správaní sme vylúčili aj túto. Zostal „strašiak“ všetkých majiteľov sučiek, ktorí o sterilizácii uvažujú - inkontinencia. Vedela som (moji verní psí kamaráti a samozrejme Internet mi radili), že odstránenie maternice a vaječníkov produkujúcich hormóny so sebou prináša aj riziko úniku moču, no riziko vzniku pokastračnej inkontinencie vo výške 1-2 % som nepovažovala za veľké, no dnes už viem, že Asinka patrí do tejto kategórie. Na naše šťastie vtedy na Slovensku zaregistrovali liek s náhradou hormónov pre intaktné sučky a Aska mohla začať s terapiou. Problémy zmizli akoby šibnutím čarovného prútika. Do týždňa až dvoch bolo po väčšine nehôd. Dnes je Asinka stále na hormonálnej substitučnej liečbe, užíva najnižšiu možnú dávku hormónov a nemá zdravotné problémy. Ak sa stane nehoda, tak za ňu môžeme len my, to keď na Asku nedohliadneme a nenútime ju vyjsť spod paplóna ísť sa vyvenčiť tesne pred spaním.

Ako ovplyvní dlhodobé užívanie hormónov Asinkino zdravie je otázkou budúcnosti. Aj v humánnej medicíne je hormonálna terapia predmetom polemík a jednoznačný názor na ňu neexistuje. Ešte aj dnes rozmýšľam nad tým, či bolo moje rozhodnutie správne, no máme doma sučku, ktorá je spokojná, vyrovnaná, nemusíme rozmýšľať o opatreniach počas ruje, ktoré majitelia sučiek určite poznajú, nepoznáme falošnú kotnosť a nikdy nebudeme poznať zápal maternice, s ktorým sa opakovane trápila a nakoniec aj naň odišla z tohto sveta naša prvá sučka špica Tinka.

Silvia Husáriková

P.S.: Tento článok som písala ako laik možno niektoré odborné termíny alebo vyjadrenia neboli správne medicínsky interpretované.