ilustračné foto, zdroj: Dr. Malte Appelius, Ahaus (Mein gesunder RR - Ann Chamberlain)

Obraciam sa na majiteľov chovateľských staníc ridgebackov a veterinárnych lekárov, ktorí sa rozhodnú pre operáciu dermoid sinusu u šteňaťa, aby venovali veľkú pozornosť stupne závažnosti a druhu dermoid sínusu (ďalej DS). Operujte a nechajte šteniatka žiť iba vtedy ak je dermoid podkožný, t.j. konči pod povrchom kože a nezasahuje do medzistavcového priestoru chrbtice k mieche -pozn. por.chovu. Mám skoro až tragickú skúsenosť so psíkom, ktorý podľa slov chovateľa mal až 20cm dermoid sinus, ktorý bol vyoperovaný a chovateľ i nadobúdateľ ubezpečený, že operácia sa podarila. To je síce pravda, psík môže byť teraz fyzicky úplne zdravý, ale neverím, že utrpenie, ktoré šteniatko následkom operácie prežilo, nezanechá na ňom psychické následky. Rekonvalescencia psíka bola tak ťažká a bolestivá, že považujem za krutosť takéto šteniatka s DS neutratiť.

Psíka som dostala dvojmesačného, asi dva týždne po operácii. Je pravda, že som dosť tlačila na chovateľa s odberom, už som psíka chcela mať doma. Chovateľ mi dal potrebné lieky a upozornil ma, že psík ešte stoná, ale každým dňom sa jeho stav zlepšuje. To všetko bolo pravdou, ale bolesti šteňa prežívalo ešte ďalších päť dní, kým sa nevrátilo späť k chovateľovi, do známeho prostredia k svojej matke, aby ho zainteresovaný lekár doliečil. Pes trpel ešte asi ďalší mesiac po vrátení, lebo keď som telefonovala s chovateľom, počula som jeho skučanie. Ťažko opísať jeho bolesti a našu ľútosť. Keď chcelo šteniatko zdvihnúť hlavičku z predných nožičiek (lebo len tak vedelo ležať), začalo plakať a potom vytím a skučaním ju zdvihlo. Potom už bolesti ustúpili, ale toto sa denne niekoľkokrát opakovalo. Spávala som s ním v aute, aby som susedov nie len nevyrušovala, ale hlavne netraumatizovala. Čiastočne bolesti ustupovali, alebo som si to namýšľala, že ustupujú. Jednu noc však boli tak silné a dlhodobé, že sme museli zájsť na veterinárnu pohotovostnú službu. Žiaľ, alebo našťastie, že v Košiciach na pohotovosti slúžiacemu lekárovi treba najprv zatelefonovať, lebo za ten dlhý čas čakania bolesti ustúpili. Podľa dodatočnej konzultácii a opisu sily záchvatu, ktorý mal psychický až epileptický charakter, pravdepodobne by ho lekár bol utratil. Súčasne so šteniatkom trpela aj naša rodina. Nadviazali sme s ním citový vzťah a preto jeho vrátenie bolo pre nás veľmi ťažké.

Moje deti mali niekoľko rokov chovateľskú stanicu Rotwailerov, sama som jedného mala 14 rokov a moja filozofia je nasledovná: Psy nevnímajú budúcnosť a nevedia o smrti nič. Ich budúcnosť je v mysli nás majiteľov, preto by nemali kvôli nám trpieť. (výnimkou sú bežné choroby a ľahké operácie) Netreba psov trápiť ťažkými operáciami. Ich rekonvalescencia je väčšinou ťažšia ako u človeka a psovi nedokážeme vysvetliť prečo prežívajú utrpenie. Je to len citový egoizmus majiteľa, že sa psa nevie zrieknuť včas. To isté platí pri utratení starého trpiaceho psa.