Museli prejsť štyri mesiace, aby som si dokázala sadnúť a opísať bolestnú a nevysvetliteľnú udalosť, ktorá sa prihodila nášmu skoro dvojročnému ridgebackovi Leovi. Bol krásny, červenopšeničný s lesklou srsťou, stredného vzrastu. Keby bol slečnou, asi by som ho opísala výrazom “sličný“. Štíhly s múdrymi očami v ktorých bola túžba byť dobrý a vo všetkom nám vyhovieť, aby sme ho ľúbili. Žiadny vzdor, žiadna dominantnosť. Napriek tomu, jasný charakter a čitateľnosť chovania. Žiadne bitky s ostatnými psami. Dokonca rozbíjal bitky a postavil sa nad malých psov a chránil ich od veľkých bitkárov.
Ladnosť jeho pohybov, srnčie skoky boli obdivované. Pri našich denných 10km prechádzkach vymýšľal kde sa má skryť za krík, aby stade hravo vyskočil, aby ma postrašil. Mal zákaz vbehnúť do lesa, tak tam nechodil. Dokázala som ho privolať aj od hárajúcej fenky, chodil bezpečne bez vodítka. Na križovatkách kľudne sedel a pohol sa sám, len keď sa pohli autá. Taký bol náš Leo.

Bývame na 2. poschodí z dvoch strán so záhradou, kde bol veľmi rád a vynucoval si tam pobyt. Často tam aj bol. Tak, ako náš rotwajler, ktorý 14 rokov života sa bavil stojac v okne pozorovaním diania vonku, tak isto aj Leo za svoj krátky život, pretože okná celé leto sú u nás otvorené. V apríli toho roku sme prichádzali domov a Leo mal byť v byte. My sme ho však videli behať po záhrade. Susedia počuli nejaký zvuk, zastenanie, pozreli sa von a videli ako Leo vstáva a behá po záhrade. Vyskočil z okna. Neuveriteľné, ale nič sa mu skokom z takejto výšky nestalo. Dnes si vyčítame, že sme nezačali zatvárať okná, lebo po desiatich dňoch to Leo znovu urobil, ale už nie s podobným šťastím. Roztrhal si na jednom bedrovom kĺbe väzivový úpon a musel byť operovaný. Ťažko opísať čo pes a my sním sme pretrpeli po operácii. Liečiť doma veľkého psa je oveľa ťažšie ako človeka. Vylučovanie najmä prípadná inkontinencia je neriešiteľná. Jeho tichý plač a stony máme stále v ušiach. Jeho ubolené oči s prosbou “pomôž mi“ máme stále pred sebou. V noci som ho spevom a hladkaním uspávala na krátku dobu. Keď bolo dobré počasie, manžel so synom ho nosili do záhrady a tu sme sním sedeli, prebaľovali a preväzovali.

Desať dní po operácii, keď by už mal ako tak chodiť, nevedel sa postaviť na predné labky. Stál na nich šikmo a preto sme mu ich dali zroentgenovať. Mal tam zlomenú kostičku a potrhané šľachy. Dostal teda sádru na predné nohy. Chudák, tak sa snažil labku s ťažkou sádrou klásť nežne na nás ako predtým, sotva však ju vedel zdvihnúť. Čakala ho nová operácia s neurčitým výsledkom. Pravdepodobne by mu museli vložiť do jednej labky pliešok. Myšlienka, že by ešte musel pretrpieť ďalšiu operáciu s dlhou rekonvalescenciou a byť aj tak čiastočne obmedzený v behu a v skoku, čo bolo jeho živlom nám bola tak nepriateľná, že sme sa rozhodli dať ho utratiť. Nebudem popisovať žiaľ, ktorý prežívali všetci členovia rodiny.

Po tejto udalosti som príčiny Leovho skákania konzultovala s rôznymi odborníkmi, dokonca aj s pediatrom. Nevieme však zistiť či pod oknom nebol pes, alebo niečo, čo ho priťahovalo. Možno, že keď sa mu podarilo skočiť bez ujmu na zdraví raz, zistil, že aj tak sa dá chodiť do záhrady. Ale už aj keď bol operovaný a trpel, aj vtedy sa naďalej škrabal na okno. Či to bolo nejaké mozgové pohnutie, nikto nevie. Je zaujímavý aj názor, že pes, tak isto ako človek od narodenia nemá vybudovaný pud sebazáchovy, lebo žije na zemi. Dieťa ho nadobúda po dôkladnej výchove len okolo šiesteho roka a ja som Lea vychovávala skutočne ako dieťa, ale toto nebezpečenstvo som mu nepripomínala.

Rozhodla som napísať túto smutnú príhodu, pre poučenie iných a zo zvedavosti, či niečo podobné sa niekomu už stalo. Taktiež preto, že sme došli k nasledovnému názoru. Netrápme svojich milovaných psov svojím egoizmom, nedržme ich pri živote ťažkými operáciami a ešte ťažšou pooperačnou rekonvalescenciou. Človek si je vedomý, že je operovaný pre zdravie, pre život ale pes nepochopí prečo trpí. Pes nevie čo je smrť, nebojí sa jej.