S Ivom som sa zoznámila už koncom zimy, keď sme si naplánovali našu takmer trojtýždňovú dovolenku v apríli, ale bohužiaľ muselo to byť bez nášho miláčika Falka. Sadla som si k internetu a hľadala seriózne psie hotely. Bezvýsledne. Fotky kotcov umiestnených v radoch vedľa seba ma vôbec nezaujali. Nakoniec som sa dopracovala k Ivovej stránke a k ponuke výcviku a ubytovania psov. Nasledovalo niekoľko mailov a nakoniec osobné stretnutie uňho doma. Dohodli sme sa aj na výcviku a Falko býval celý pobyt s nimi v dome. Nič lepšie ma ani stretnúť nemohlo. Falkovi sa tam zapáčilo, bol každý deň v kontakte s jeho psami a jeho dominancia voči väčším a dospelým psom sa o dosť zmiernila. Takisto v poslušnosti spravil dosť veľké pokroky. Dotiahli spolu, čo som ja nevedela alebo nemala čas dotiahnuť.

Potom som dostala ponuku zúčastniť sa jeho týždňového výcvikového tábora v Zbraslavi pri Brne. A tak sme 8.júla vyrazili na cestu. Prišli sme do areálu MSKS (bývalé vojenské kasárne) v sobotu poobede. Okolie bolo prekrásne, husté ihličnaté lesy a vychýrený raj hubárov. Ja s Falkom sme dostali sami izbu a skúsili týždeň „vojensko - trampského“ života a všetkého čo k tomu patrí. Zišla sa tam banda skvelých ľudí a skvelých psov od jazvečíka, cez dve border kólie, rotweillerku, tosa inu, nemecké ovčiačky, kríženca rotweillera a hovawarta, pitbulla, americkú staffordšíku, veľkých čiernych bradáčov, dve nemecké dogy, Ivovho mallinoisa a môjho ridgebacka. Psy všetkého druhu a pováh, niektorí problémoví, iní už skúsení a vycvičení, ale aj úplní začiatočníci.

Každé ráno o siedmej nás Ivo čakal s úsmevom na tvári, a s oslovením „přátelé, kamarádi“ nám trpezlivo vysvetľoval pri výcviku poslušnosti, čo robíme správne a čo nie, ako dosiahnuť vytúžený výsledok nášho snaženia, ako spacifikovať notorických bitkárov (mimochodom môj ridgeback si tiež nenechal ujsť zopár bitiek, ktoré sa strhli) a hlavne snažil sa o to, aby sme sa konfliktným situáciám nevyhýbali, naopak išli sme do nich a vedeli reagovať, keď sa niečo strhne.
K výcviku poslušnosti patrili aj prekážky, tie sme absolvovali každý deň. Falko si obľúbil veľký rebrík, jednu z najťažších prekážok na „cvičákoch“, môj chlpáč sa celý nadšený pred neho posadil a slintajúc sledoval, ako mu hore na lavicu kladiem kúsky salámy, nakoniec celý šťastný povysával hore každý kúsoček maškrty a spokojný zliezol dolu.
Súčasťou Ivovho výcvikového plánu bola aj obrana. Konala sa vždy navečer, keď si psy oddýchli od doobedňajšieho ovládania si svojich emócií, loveckých a teritoriálnych pudov a častého napomínania zo strany psovodov. Ideálnym miestom na cvičenie obrany sa stal les. Psov sme priviazali o stromy a vytvorili tzv. uličku hrôzy. Figurant mal za úlohu prebehnúť ulicou medzi psami a krikom a búchaním bambusovou palicou ich vydráždiť. Až na to, že figuranti sme boli my všetci. Našťastie prvým odvážlivcom bol Ivo, ten otestoval všetkých psov, či sú dobre priviazaní a majú dobre utiahnuté náhubky a potom sme po jednom behali a revali na psov, ako zmyslov zbavení. Každopádne bolo treba si dať pozor a nepriblížiť sa k rozzúreným psom moc blízko, aby sme neskončili s modrinami alebo vybitými zubami od náhubkov. Potom nasledovalo hryzenie na rukáv, väčšina veľkých psov si radi zahryzli, ale Falka rukáv vôbec nelákal, štekať a vrčať na figuranta dokázal s prehľadom, ale rukáv mu nevravel nič, ten len oňuchal a s odporom si odfrkol. Typický ridgeback.
Po obrane sme mali za úlohu prejsť so psom cez lesný chodník, kde bol za nejakým kríkom schovaný figurant a psy ho mali označiť akýmkoľvek spôsobom. Môj ridgeback to zvládol ľavou zadnou, okamžite ho našiel a označil ho tak, že nešťastník ostal celý oslintaný. To isté si pre nás Ivo nachystal cez noc. S tým, že máme kráčať v úplnej tme po lese, prísť k sviečke, tam si vyzdvihnúť nejaký predmet a vrátiť sa naspäť.
Človek by neveril, čo dokáže tma som psami. Okamžite sa z nich stala jedna veľká svorka a spoločne hlásili príchod akéhokoľvek votrelca, čo išiel okolo.
Keď prišiel rad na mňa, povedala som si, že sa spoľahnem na psa a nechám to všetko naňho. Vykročili sme do úplnej tmy, nedovidela som si ani na koniec nosa. Moje odvážne zviera ma spoľahlivo doviedlo až k cieľu. Kúsok pred koncom našlo schovaného Iva v kríkoch, ten od Falka utŕžil zopár láskyplných bozkov, no a potom sme prišli až ku sviečke, kde stál fotograf, na toho si ten môj tiger riadne zaštekal a ja, držiac vzpínajúceho sa psa, som zobrala predmet a utekala naspäť. Skúška odvahy pre psa, ale aj pre psovoda. Zvládli sme to s prehľadom.
Na moje potešenie sa nás Ivo spýtal, či by sme nechceli našich „drakov“ naučiť stopovať. Väčšina súhlasila. Tak sme si večer sadli a začal nám vysvetľovať celú teóriu stopovania, o nášľapoch, lomoch, vplyvoch vetra, dĺžke pachových stôp, atď. Na druhý deň už sme boli nastúpení na lúke a začali po jednom s kladením stopy. Ja som spravila stopu z voňavých kúskov salámy. Falko vyrazil ako šíp a nezabudol vyňuchať a zjesť jediný kúsok salámy, ktorý tam bol položený. Rodený stopár. To bolo niečo, čo ho bavilo a je z toho nadšený aj teraz.
Po týždni výcviku prišli aj vytúžené výsledky. Napríklad najväčší bitkári ostali odložení kúsok od seba 10 minút bez pohnutia, všetci psy ležali odložení vedľa seba a psovodi boli schovaní za horizontom, prekážky zvládli všetci podľa možností a veľkosti psov, notorickí bitkári sa začali rešpektovať a veľa ďalších krásnych výsledkov.

Náš výcvikový tábor nebol len o tvrdom tréningu našich psov, ale hlavne o výučbe nás psovodov. Ivo sa s nami podelil o jeho dlhoročné skúsenosti s výcvikom psov všetkých možných plemien. Prešlo mu pod rukami veľa problémových, nezvládnutých, agresívnych psov, ktorých úspešne prevychoval, niektorých dokonca zachránil pred smrtiacou injekciou, keď si majiteľ už nevedel rady. Podelil sa s nami o jeho zážitky, ktoré som rada počúvala až do neskorých večerných hodín. Trpezlivo odpovedal na naše laické otázky, riešil problémy s našimi štvornohými miláčikmi, pomáhal, keď sa strhla nejaká bitka. Bolo to aj o nás o ľuďoch, spájala nás rovnaká vášeň a láska ku psom, bolo nám jedno, ktorý pes je poslušný viac, ktorý menej, všetci boli naši a všetkých sme mali radi. Žiadna konkurencia, žiadne hnanie sa za víťazstvom. Jednoducho iba pohoda, ktorú medzi nás vniesol náš Pán výcvikár Ivo Eichler.

Jana Štefunková
foto: www.denika.cz

   
Viac informácií a fotiek na www.denika.cz