Prechodový lumbosakrálny segment – lumbalizácia a sakralizácia chrbtice u
psov
Prof. MVDr. Valent Ledecký, CSc
Univerzita veterinárskeho lekárstva, Košice, Slovensko
Súhrn
Prechodový lumbosakrálny segment – lumbalizácia a sakralizácia chrbtice u
psov.
Opisujeme výskyt prechodového stavca v lumbosakrálnom spojení chrbtice u veľkých
a ťažkých plemien psov, hlavne u psov plemena nemecký ovčiak. Prítomnosť
prechodového stavca vytvára na chrbtici lumbalizáciu a sakralizáciu; asymetrický
vývoj panvy, degeneráciu medzistavcovej platničky, spondylózu a príznaky
syndrómu cauda equina. Prítomnosť a vyvinutie prechodového segmentu sa väčšinou
diagnostikuje náhodne v mladom veku psa, konkrétne pri preventívnej
röntgenologickej diagnostike dysplázie bedrového kĺbu. V mladom veku je
prechodový stavec asymptomatický, ak pes nie je výrazne zaťažovaný. V staršom
veku sa v dôsledku chronického vývoja v lumbosakrálnom spojení vyvinie
nestabilita, ktorá vytvára podmienky pre degeneratívny rozvoj na medzistavcovej
platničke, produkciu osteofytov na ventrálnej strane tela stavcov a vznik
spondylosis deformans. Prechodový stavec môže byť predispozíciou syndrómu cauda
equina alebo nefyziologického vývoja v acetábule. Vplyv prechodového stavca na
vývoj dysplázie bedrového kĺbu nie je potvrdený. Diagnostika prechodového
lumbosakrálneho segmentu je röntgenologická, a to v polohe ventro-dorzálnej a
latero-laterálnej. Na základe doterajších literárnych údajov a názorov ochorenie
môže byť považované za geneticky podmienené, dedičné a vývojové.
Úvod
Ortopedické choroby veľkých a ťažkých plemien psov patria medzi tie, ktoré
ovplyvňujú výkonnosť a znižujú ich pohodu. Môžu byť dedičné a nesprávnym
krížením ešte viac rozširované. Hmotnosť tela a vysoká intenzita rastu sú často
ich predispozičnými faktormi. Ochorenia kostry sa často viažu na obdobie medzi
4. až 6. mesiacom veku, kedy je rastová krivka najstrmšia. Toto konštatovanie
vyžaduje, aby sme sa spolu s chovateľmi venovali podstatne viac sledovaniu
porúch chôdze ako prejavu patológie, hlavne na kostre končatín, ako aj na kĺboch
a chrbtici.
Na poruchy, vzniknuté hlavne na kostiach a kĺboch, reagujú psy veľmi intenzívne,
pretože značná hmotnosť tela spôsobuje záťaž na kĺby a dlhé rúrovité kosti.
Krívanie je najčastejšie výsledkom patológie kostí. Mnohé z týchto chorôb majú
dedičný charakter, iné sú vrodené, ale genotyp je ovplyvňovaný aj vonkajšími
environmentálnymi podmienkami, ako je výživa alebo nadmerný pohyb v mladom veku.
Charakteristické obdobie vývoja jednotlivých chorôb je medzi 4. – 6. mesiacom
veku, avšak klinické prejavy sú často zrejmé až vo veku 6. – 8. mesiacov.
Niektoré z týchto chorôb sa vôbec klinicky neprejavia v tomto, ale až v
neskoršom období. Diagnostikujeme ich náhodne pri skríningovom röntgenologickom
vyšetrení na dyspláziu bedrových kĺbov. Niektoré z nich sa prejavia až po
dosiahnutí dospelosti alebo až vo veku 4 – 6 rokov. Vtedy sa prejavujú klinicky
osteoartrotické zmeny na kĺboch končatín, na kĺboch chrbtice alebo neurologické
deficity ako prejav kompresie cauda equina na panvových končatinách, poruchou
mikcie, defekácie a poruchou ovládania chvosta.
Morgan a kol. konštatujú, že vážnou príčinou vzniku všetkých osteochondrotických
osteoartritických a dysplastických chorôb môže byť vyššia telesná hmotnosť
všetkých psov za ostatných 20 ─ 30 rokov.1 Väčšina pracovných a športových
plemien psov má vyššiu hmotnosť ako ich predkovia. Majú aj dlhšie telo a zmeny
uhlovania končatín, hlavne panvových. Najväčšie zmeny v utváraní exteriéru sa
pozorovali u nemeckého ovčiaka. Chovatelia a ich psy sa stali obeťami tendencie
– lepšie je väčšie.
Ďalším činiteľom je prekrmovanie psov. Toto platí aj u nás. Okrem riadeného
kŕmenia pomocou granulovaných krmív majitelia ešte pridávajú ďalšie doplnky. Ak
akceptujeme, že rast je genetický faktor, zvyšovanie intenzity rastu
prekŕmovaním je pre zdravý vývoj, hlavne kostry končatín a kĺbov nepriaznivé.
Toto platí podľa Reilanda2 hlavne u ošípaných. Ošípané môžu tolerovať tieto
zmeny na kostre podstatne lepšie, pretože ich výkrm trvá len niečo viac ako pol
roka oproti dlhovekým psom. Hlavný klinický problém, pochádzajúci z týchto zmien
je bolesť a krívanie.
U psov plemena nemecký ovčiak došlo za ostatných 30 rokov ku zvýšeniu priemernej
telesnej hmotnosti o 10 ─ 20 kilogramov.1 Predĺžil sa u nich hrudník a skrátili
sa hlavne hrudníkové končatiny. Toto nezostalo bezo zmien uhlovania v kĺboch
končatín a ich zaťažovania.
Nárast výskytu ortopedických chorôb sa zaznamenal aj u iných veľkých a ťažkých
plemien psov. Doterajšie štúdie v oblasti výživy a kríženia psov za účelom
zvýšenia ich hmotnosti potvrdzuje skutočnosť, že vysoký príjem krmiva a jeho
zložiek vplýva na zvýšený výskyt vývojových chorôb kostí a kĺbov. Podľa mnohých
autorov a výskumov niektoré ochorenia kostry a kĺbov majú genetický základ,
keďže sú potvrdené aj vedecky, potom majitelia psov a veterinárni lekári by ich
nemali ignorovať.
Stanovenie diagnózy je enormne dôležité, pretože existujú ortopedické ochorenia,
ktoré sa dajú ešte v ranom mladom veku (do 6, resp. 8 mesiacov) liečiť. Diagnózu
stanovíme na základe anamnézy a vývoja choroby, klinickým a röntgenologickým
vyšetrením. Situácia môže byť kritická, ak chovateľ má záujem použiť takéhoto
psa na kríženie. Preto okrem stanovenia správnej diagnózy je tiež dôležité
poznať aj genotyp a fenotyp rodičov, ich potomkov a ostatných šteniat vo vrhu.
Psy s nevyhovujúcim genotypom by nemali byť za žiadnu cenu použité v plemenitbe.
Avšak situácia je mnohokrát opačná. Majitelia psov sa snažia znížiť efektívnosť
preventívnych diagnostických röntgenologických metód umožňujúcich vylúčenie
potomkov s pozitívnym fenotypom a s vyššou heritabilitou ochorenia, a tak
ignorovať dosiahnuté vedecké poznatky.
Nie o všetkých ochoreniach kostry a kĺbov máme potrebné informácie, hlavne o
príčinách a šírení sa takýchto ochorení v populácii jednotlivých plemien psov.
Nie u všetkých veľkých a ťažkých plemien sa tieto ochorenia vyskytujú.
V článku opisujeme prítomnosť prechodového stavca v oblasti lumbosakrálnej
chrbtice, jeho rôzne formy, symptomatológiu, röntgenologickú diagnostiku a jeho
možný vplyv na niektoré ochorenia chrbtice, ako je syndróm cauda equina a
dyspláziu bedrových kĺbov u psov.
Anatómia lumbosakrálnej oblasti

Obr. 1 – Ventrodorzálna projekcia panvy s normálnym vývojom v lumbosakrálnej
oblasti. a) L7 – posledný lumbálny stavec, b) prvý chvostový stavec, c) krídla
bedrovej kosti, d) sakroiliakálne spojenie, e) krídlo krížovej kosti, S1) prvý
sakrálny stavec, S2) druhý sakrálny stavec, S3) tretí sakrálny stavec
Najdôležitejšie
kosti tejto oblasti sú krížová kosť, krídla bedrovej kosti a posledné lumbálne
stavce / obr.1/. Psy majú zvyčajne sedem bedrových stavcov a tri stavce krížové.
Tieto zrastajú a vytvárajú jeden kostný celok – krížovú kosť. Kraniolaterálna
časť 1. krížového stavca vytvára krídlo, ktoré sa spája s vnútornou stranou
krídla bedrovej kosti v iliosakrálnom kĺbe. Prvý stavec krížovej kosti sa spája
s posledným lumbálnym stavcom a medzi nimi sa nachádza medzistavcová platnička.
Postavenie krížovej kosti z laterálneho pohľadu je šikmo horizontálne smerom
hore k 1. chvostovému stavcu, ktorý je charakteristický tým, že má pomerne veľké
postranné výbežky. Pri ventrodorzálnej polohe na röntgenograme vidíme výbežky –
processus spinosi, ktoré sú u zdravého psa v jednej línii a sú zrastené. Pri
prechodovom stavci sa processus spinosus prvého sakrálneho stavca oddelí od
ostatných dvoch a pri asymetrickom vývoji tohto stavca nie je jeho processus
spinosus ani v lineárnom postavení s výbežkami ostatných dvoch /obr.2/.
Obr. 2 – Ventrodorzálna projekcia panvy. Asymetricky vyvinutý prechodový stavec
(tenká šípka). Na pravej strane čiastočne vyvinutý postranný výbežok. Na ľavej
strane postranný výbežok chýba a prechodový stavec je spojený s krídlom bedrovej
kosti (hrubá šípka). Pravá strana je nedostatočne spojená s krídlom bedrovej
kosti. Asymetrické spojenie prechodového stavca s krížovou kosťou. Nelineárne
postavenie processus spinosi.
Definícia prechodového lumbosakrálneho stavca
Názvom prechodový stavec je označená zmena tvaru posledného bedrového alebo
prvého krížového stavca, čím môže dochádzať k asymetrickému spojeniu s panvou.
Vývoj posledného presakrálneho segmentu sa môže týkať počtu bedrových alebo
krížových stavcov, ako aj ich morfologických zmien. Normálny vývoj v tejto
oblasti je na obrázku č.1
Ak sa prvý krížový stavec nespojí s krížovou kosťou a vyvíja sa ako posledný
lumbálny stavec, ide o tzv. lumbalizáciu sakrálnej kosti. Niekedy sa pritom
medzi 1. a 2. krížovým stavcom vyvinie aj medzistavcový priestor s
medzistavcovou platničkou, ktorá neskôr môže podľahnúť degenerácii.
V niektorých prípadoch aj pri nespojení sa prvého sakrálneho stavca s krížovou
kosťou môže mať táto časť chrbtice spolu tri stavce, pretože sa k nej pripojí a
pevne zrastie prvý chvostový stavec. Tomu hovoríme sakralizácia.3
Niektorí hovoria o sakralizácii aj vtedy, ak sa posledný lumbálny stavec
symetricky alebo asymetricky spája s krížovou kosťou.1,3
Prechodový chrbticový stavec sa môže vyskytovať v priebehu celej chrbtice, a to
hlavne na rozhraní jej dvoch rozdielnych anatomických časti, napr.
torakolumbálnej a lumbosakrálnej.
Prítomnosť prechodového stavca v lumbo-sakrálnej oblasti u psov po prvýkrát
opísal Morgan.4 Výskyt posledného presakrálneho stavcového segmentu u mužov
opísal ako „restless“ Junghas v r. 1933.1 Išlo tu nielen o rozdielny počet
bedrových a krížových stavcov, ale aj o ich morfologické zmeny.
Takéto zmeny sa tiež vyskytujú aj u psov, špeciálne v oblasti prvého krížového
stavca tým, že tento stavec sa oddelí od krížovej kosti a javí sa potom ako
posledný bedrový stavec. Pri prepočte stavcov na röntgenograme sa zdá, že pes
nemá sedem, ale osem bedrových stavcov.
Pes môže mať osem bedrových stavcov za týchto podmienok:
─ ak sa vyvinie samostatný bedrový stavec,
─ pri čiastočnom alebo úplnom nevyvinutí sa posledného (13.) páru rebier,
─ pri neúplnom spojení 1. krížového stavca s krížovou kosťou.
Keďže z definície vyplýva, že takéto prechodové stavce prejavujú aj morfologické
zmeny, na röntgenograme tieto diagnostikujeme pri ventrodorzálnej projekcii.
Zmenený počet stavcov diagnostikujeme röntgenologicky na laterolaterálnej polohe
chrbtice psa.
Obr. 3 – Ventrodorzálna projekcia panvy. Asymetrický vývoj prechodového stavca.
Pravý postranný výbežok je vyvinutý úplne (hrubá šípka), na ľavej strane má
postranný výbežok nepravidelný tvar (tenká šípka), je menší ako na strane druhej
a má aj iné smerovanie a spája sa pravdepodobne s krídlom bedrovej kosti.
Prechodový stavec (segment) môže byť bilaterálne symetrický alebo asymetrický
(chýba na jednej strane vyvinutý processus transversarius) /obr.3.,4.,a 5/. Pri
výskyte tejto vývojovej anomálie je dôležité posúdiť pevnosť krížovobedrového
spojenia. Ak je toto spojenie nedostatočne pevné, potom väčšia záťaž sa prenáša
na intervertebrálny disk, čo môže spôsobovať jeho degeneráciu a bolesť.
Ak je prechodový stavec symetrický (obojstranne vyvinutý processus
transversarius), potom je vyvinutý aj celý medzistavcový disk, čo predtým bolo
miesto pre kostné spojenie medzi prvým a druhým krížovým stavcom. Sakroiliakálny
kĺb je týmto typom spojenia pravdepodobne viac namáhaný. Je to tiež vtedy, ak
processus transversarius preberá formu krídla krížovej kosti. Diagnózu na
ventrodorzálnej projekcii stanovíme, ak izolovaný processus spinosus je
samostatný, s dvoma postrannými výbežkami. Na laterolaterálnej projekcii môžeme
stanoviť diagnózu v prípade, ak je prítomný radiolucentný intervertebrálny
priestor, kde normálne býva pevné spojenie medzi S1 a S2 /obr.6. a 7./

Obr. 4 – Ventrodorzálna projekcia panvy. Prechodový stavec má asymetrický vývoj.
Processus spinosus prechodového stavca je v uhlovom postavení k processus
spinosi S2 a S3. Na ľavej strane je vyvinutý postranný výbežok a spojenie s
krídlom bedrovej kosti je čiastočné (hrubá šípka). Iliosakrálne spojenie (tenká
šípka).
Obr. 5 – Ventro-dorzálna projekcia panvy. Prechodový stavec asymetrický. Krídlo
bedrovej kosti na pravej strane je vytočené laterálne (tenká šípka) . Na ľavej
strane je vyvinutý postranný výbežok na prechodovom stavci (hrubá šípka).

Obr. 6 – Laterolaterálna projekcia lumbosakrálnej chrbtice. V spojení L7-S1 je
spondylóza , medzistavcový priestor je zúžený a asymetrický. Prvý sakrálny
stavec krížovej kosti je oddelený od S2 (tenká šípka). Prechodový stavec vytvára
zvýšený pohyb na L-S spojení, a to spôsobuje degeneráciu medzistavcovej
platničky (hrubá šípka). Pes mal príznaky syndrómu cauda equina. Dilatácia
descedentného kólonu s formovaným trusom.
Obr. 7 – Laterolaterálna projekcia lumbosakrálnej chrbtice. Počet lumbálnych
stavcov je osem (tenká šípka). Prechodový stavec je kratší. Spojenie
prechodového stavca je pomocou medzistavcovej platničky. Medzistavcový priestor
je úzky (hrubá šípka). Pes mal príznaky syndrómu cauda equina. Dilatácia kolónu
s obstipovaným trusom (bodkočiarovaná čiarka šípky).
Prechodové segmenty s asymetriou majú na jednej strane typický processus
transversarius, ktorý je podobný krídlu a na druhej strane – typický a dobre
vyvinutý postranný výbežok. Tento typ spojenia s os sacrum je slabý a má nízku
stabilitu. Je veľmi namáhaný a v jeho okolí na ventrálnej a laterálnej strane
tela stavca je pokrytý novonarasteným kostným tkanivom ako dôsledok reakcie na
toto nestabilné spojenie.
Pri výskyte lumbalizácie prvého krížového stavca ďalšie dva z pôvodného stavu
zostávajú spojené. Toto môže byť prezentované ako skrátená krížová kosť.
Prípadne prvý chvostový stavec sa spojí s druhým a tretím krížovým stavcom, tak,
že počet krížových stavcov sa vracia opäť k počtu tri.
Tento stav môžeme potom definovať ako sakralizáciu prvého chvostového stavca.
Potom stanovenie presného počtu bedrových a krížových stavcov je nemožné bez
spočítania celkového počtu presakrálnych stavcov (lumbálne stavce). Zmenený
počet stavcov nemusí mať zdravotne nepriaznivý vplyv, ale príčina, tvar a spôsob
pripojenia k panve ovplyvňuje charakter sakroiliakalného kĺbu a ten určuje jej
súmernosť alebo nesúmernosť.
Výskyt a príčiny prechodového stavca
V Nemecku zistili u plemena nemecký ovčiak pri diagnostike dysplázie bedrového
kĺbu (DBK) výskyt prechodového lumbosakrálneho stavca asi u 8 až 11 % psov.3
Staršie údaje poukazujú na takýto pozitívny výskyt len u 4 % z psov vyšetrených
na DBK. Tieto výsledky boli získané z röntgenogramov zhotovených len vo
ventrodorzálnej polohe panvy. Vzhľadom na to, mnohé segmenty, hlavne symetricky
orientované, pravdepodobne neboli diagnostikované.5
V simultánnej štúdii frekvencia výskytu prechodového stavca u pyrenejského psa
bola len 1,5 % a u labradorského retrievera len 1,8 %.6 U bernského salašníckeho
psa našiel prechodový stavec Larsen len u 0,6 % psov5 a Morgan a Stephens (1985
u toho istého plemena nenašli výskyt prechodového stavca vôbec.
Morgan a kol.1 uvádzajú, že najviac zaťažené výskytom prechodového stavca je
plemeno nemecký ovčiak. Podobné výsledky publikovali aj Flückiger a kol., keď
plošným vyhodnotením röntgenogramov na DBK zistili aj nasledovný výskyt
prechodového lumbosakrálneho stavca.7
Autori vyhodnotili viac ako 4000 röntgenogramov na DBK u rôznych plemien psov a
zistili, že jeho priemerný výskyt bol 3,5 % (0,0 % ─ 19,2 %). Najčastejší výskyt
prechodového lumbosakrálneho stavca bol u plemena nemecký ovčiak a bernský
salašnícky pes.
Druhou skupinou psov, ktoré boli objektom skúmania, vyššie uvedeného kolektívu
autorov boli psy s výskytom syndrómu cauda equina. Z 93 psov s týmto syndrómom
16,3 % malo aj prechodový lumbo-sakrálny stavec. Prejavy syndrómu cauda equina
boli u psov v mladšom veku. Psy s týmto syndrómom, ktorí nemali vyvinutý
prechodový stavec mali priemerný vek 6,4 roka, zatiaľ čo psy s prechodovým
stavcom mali priemerný vek 4,8 rokov. Psy s prechodovým stavcom mali skorší
výskyt syndrómu cauda equina ako psy bez prechodového stavca.
Z toho podľa Flückigera a kol. vyplýva, že psy s prítomným prechodovým
lumbosakrálnym stavcom mali podľa regresnej analýzy o osem stupňov väčšie riziko
syndrómu cauda equina ako psy bez prechodového lumbosakrálneho stavca.7 Výskyt
prechodového stavca bol u nemeckého ovčiaka o osem stupňov väčší ako u ostatných
plemien.
Autori neodporúčajú používať takéto psy na kríženie, ale ani na výcvik, a to z
dôvodu vysokého rizika následného vzniku syndrómu cauda equina. Je to aj preto,
lebo výskyt prechodového lumbo-sakrálneho stavca považujú títo autori za
suspektne genetický.
Aj Morgan a kol. potvrdili, že nemecký ovčiak má disproporčne vysokú frekvenciu
výskytu tejto anomálie a štatisticky pozitívny pomer existuje medzi prítomnosťou
tejto choroby a vývojom syndrómu cauda equina.3 U psov plemena nemecký ovčiak s
výskytom prechodového stavca sa potom u 38 % z nich vyvinul syndróm cauda equina.
To tiež potvrdzuje, že výskyt prechodového lumbosakrálneho stavca je najväčší u
plemena nemecký ovčiak.
Pri hodnotení 820 röntgenogramov na DBK u plemena nemecký ovčiak sme pri
ventrodorzálnej projekcii zistili výskyt prechodového stavca u 12 psov, čo je
1,46 %. U bernského salašníckeho psa z 92 hodnotených psov žiadny nemal
prechodový lumbosakrálny segment.
Podľa Lantinga (www.dogstuff.info/transitional_vertebral_segment_lanting.htm)
prechodový stavec je vývojové ochorenie, ale s vysokým genetickým impaktom, i
keď sa to nedá s istotou potvrdiť.8
Z publikovaných prác by sa dalo usudzovať, že rôzny výskyt prechodového
lumbosakrálneho segmentu u rôznych plemien môže mať genetický základ. Toto
tvrdenie sa opiera o štúdium a hodnotenie potomkov labrador retrievera.1
Výskyt degenerácie medzistavcovej platničky v uvedenej časti chrbtice u psov je
parciálne závislé aj od morfológie utvárania posledného presakrálneho stavca a
vzťahu jeho postranného výbežku ku krídlu bedrovej kosti. Stupeň nestability je
potom závislý na prítomnosti prechodového lumbosakrálneho stavca a na jej
schopnosti vyvolávať degeneráciu medzistavcovej platničky.
Klinické príznaky
Príznaky pri prechodovom stavci pred ich manifestáciou majú chronický charakter
a dlhotrvajúci vývoj. Klinické príznaky, ako je bolesť, krívanie, slabosť
panvových končatín, bolestivá reakcia na flexiu a extenziu kaudálnej časti
chrbtice súvisia s vývojom sekundárnych röntgenologických zmien. Pritom sú
mnohokrát zhodné aj so symptómami syndrómu cauda equina.
Podľa Baileyho a Morgana prítomnosť prechodového stavca na lumbosakrálnom
spojení nesúvisí s bolesťou a jeho vývoj je asymptomatický.9 Podĺa posledných
údajov, získaných na väčšom počte pozitívne vyšetrených psov, klinické príznaky
sa môžu javiť ako vplyv prítomnosti prechodového stavca pri nedostatočnom jeho
spojení medzi dvoma miestami na chrbtici. Nestabilné spojenie vyvoláva
degeneráciu intervertebralného disku alebo vznik syndrómu cauda equina.
Röntgenologická diagnostika
Stanovenie tvaru a spôsobu spojenia je veľmi dôležité na opísanie
lumbosakrálneho prechodového stavca. Prechodový stavec môžeme diagnostikovať na
laterolaterálnej projekcii, ale tiež na projekcii ventrodorzálnej. Jeho
diagnostika závisí od symetrie sakroiliakálneho kĺbu. Ak je tu asymetria, potom
šikmé postavenie os sacrum a jej spojenie s panvou sa najvhodnejšie posúdi na
ventrodorzálnej polohe.
Vyskytujúca sa šikmosť panvy ovplyvňuje postavenie acetábula na panve, a to
zväčšením alebo zmenšením dorzálneho acetabulárneho okraja.1
Sekundárne kostné zmeny môžeme diagnostikovať v okolí okrajov medzistavcových
platničiek v mieste starého alebo pôvodného lumbosakrálneho spojenia. To potom
vytvára podmienky na rozvoj spondylosis deformans.10
Na ventrodorzálnej projekcii môžeme posúdiť alterovaný spôsob pripojenia
poškodených lumbálnych stavcov k sakrálnej kosti a k panve, špeciálne ak zmena
je asymetrická. Pri symetrickom vývoji lumbosakrálneho segmentu zmena sa nemusí
ľahko diagnostikovať a byť viditeľná z tohto pohľadu. Potom u prechodového
stavca processus spinosus je oddelený a ostávajúce dva sú spojené.
Nesprávne vyvinutý lumbosakrálny medzistavcový priestor nie je často a dobre
identifikovateľný na ventrodorzálnej projekcii, pretože tento priestor je pod
určitým nevhodným uhlom röntgenových lúčov. Sekundárne zmeny v oblasti
sakroiliakálneho spojenia môžeme identifikovať pomerne ľahko.
Vplyv prechodového lumbosakrálneho segmentu na rozvoj dysplázie bedrového
kĺbu
Je len málo údajov, ktoré by presne opísali vzťah dysplázie bedrového kĺbu k
prechodovému lumbosakrálnemu stavcu. Je zjavné, že nie všetci psy pozitívne na
dyspláziu bedrových kĺbov majú prechodový lumbosakrálny stavec a nie všetci psy
s prechodovým stavcom sú dysplatické. Toto konštatovanie môže byť aj
zavádzajúce. Väčšina autorov, ktorí sa zaoberali problematikou prechodového
lumbosakrálneho segmentu hodnotili len röntgenogramy psov vyšetrených na
dyspláziu bedrových kĺbov v polohe ventrodorzálnej.
Musíme akceptovať skutočnosť, že poznáme dve formy prechodového lumbosakrálneho
stavca, a to symetrickú a asymetrickú. Len tá druhá je ľahko a presne
diagnostikovateľná na ventrodorzálnej polohe, zatiaľ čo symetrická môže újsť
našej pozornosti. Môžeme ho preto s istotou diagnostikovať len na röntgenograme
v laterolaterálnej polohe. Symetrický prechodový stavec je možné diagnostikovať
aj na ventrodorzálnom röntgenograme, ak processus spinosus prvého sakrálneho
stavca je oddelený od ostatných dvoch sakrálnych stavcov, alebo nie je v
lineárnom postavení s nimi.
Asymetrický vývoj prechodového stavca vyvoláva aj asymetrický vývoj panvy v
horizontálnej polohe. Je jasné, že sa tým môže ovplyvňovať tvorba a formovanie
tvaru a hĺbky acetábula. Pri ventro-dorzálnej polohe psa na vyšetrenie dysplázie
bedrových kĺbov vidíme širšie krídlo bedrovej kosti na strane pevnejšieho
spojenia prechodového stavca s touto časťou bedrovej kosti. To mení aj hĺbku
acetábula.
Morgan a kol. tvrdia, že pripojenie os sacrum k panve môže mať vplyv na
formovanie acetábula a na vývoj dysplázie.1 Ak je krídlo bedrovej kosti úzke aj
na röntgenograme, potom dorzálny acetábularny okraj pokrýva hlavicu stehnovej
kosti vo väčšom rozsahu. Ak je krídlo bedrovej kosti široké, potom dochádza k
zmenšeniu pokrytia hlavice stehnovej kosti. Ďalej títo autori dodávajú, že
asymetrické spojenie sakroiliakalnych kĺbov ovplyvňuje polohu acetábula.
Kaudálnejšie položené acetábulum pokrýva väčšiu časť hlavice stehnovej kosti.
Asymetria panvy môže mať nakoniec vplyv aj na záverečné formovanie bedrového
kĺbu a na vývoj dysplázie. Prejavy šikmosti postavenia panvy z prechodového
lumbosakrálneho segmentu sú zjavné v čase rastu, teda v čase vývoja aj dysplázie.
Podľa röntgenológov a z každodennej praxe poznáme, že je veľmi obtiažne pri
prechodovom stavci v lumbosakrálnej oblasti zhotoviť symetrický röntgenogram
panvy. Z diskusie a pri osobnom styku s odborníkmi je možné akceptovať názory,
že kvalita vývoja bedrového kĺbu nie je nezávislá ani od nesprávneho utvárania
panvy. OFA (Orthopedic Foundation for Animal) nedoporučuje psov s prechodovým LS
stavcom používať na plemenitbu aj pre jeho možný vplyv na vývoj dysplázie
bedrového kĺbu a syndrómu cauda equina.
Záver
Lumbalizácia a sakralizácia sú pojmy na označenie patologických stavov
lumbosakrálneho a iliosakrálneho spojenia u psov veľkých a ťažkých plemien,
ktorých výsledkom je prítomnosť prechodového segmentu v tejto časti chrbtice.
Toto ochorenie nie je opísané u malých plemien. Prechodový stavec sa môže
vyvíjať symetricky alebo asymetricky.
Usudzuje sa, že je to ochorenie s dedičným vplyvom. Nesprávne utváranie a
formovanie spojenia medzi posledným lumbálnym a prvým sakrálnym stavcom a medzi
krížovou kosťou a krídlom bedrovej kosti môže vplývať sekundárne na vývoj
dysplázie bedrového kĺbu, a to vertikálnou a horizontálnou rotáciou panvy. Táto
príčina môže spôsobiť zníženie sklonu dorzálneho okraja acetábula, a tým aj
laxitu v bedrovom kĺbe. Laxita je
predispozíciou dysplázie v bedrovom kĺbe.
Druhým následkom vývoja a prítomnosti prechodového lumbosakrálneho segmentu je
výskyt syndrómu cauda equina. Toto ochorenie je spôsobené tým, že chrbtica má
prechodový stavec a jeden medzistavcový priestor viac, čo vytvára nestabilitu v
tejto oblasti chrbtice. Dochádza pritom k degenerácii medzistavcovej platničky a
tvorbe osteofytov na ventrálnej časti tela stavca alebo jeho bokov. Takýto stav
sa označuje aj ako spondylosis deformans.
Diagnostika prechodového lumbosakrálneho stavca je väčšinou náhodná a spojená s
diagnostikou dysplázie bedrového kĺbu vo ventro-dorzálnej polohe. V tejto polohe
diagnostikujeme väčšinou len asymetrický vývoj prechodového segmentu, keď
posledný lumbálny stavec má nesymetrický vývoj processus transversus alebo
nesymetrické spojenie s krídlom kosti bedrovej. Prechodový stavec pri
symetrickom vývoji sa dá v tejto polohe diagnostikovať len vtedy, ak processus
spinossus prvého sakrálneho stavca nie je v jednej osi s ostatnými dvoma
krížovými stavcami. Je dobre viditeľný na latero-laterálnej projekcii. Na
takomto röntgenograme sakrálna kosť je zložená a spojená len z dvoch krížových
stavcov, prípadne z troch, ak prvý chvostový stavec je zrastený s krížovou
kosťou. Tomuto hovoríme sakralizácia. Prvý krížový stavec je pritom od krížovej
kosti oddelený medzistavcovou platničkou, takže sa môže zdať, že takýto pes má
osem lumbálnych stavcov.
Pri röntenologickej diagnostike dysplázie bedrového kĺbu nie je vždy možné
zhotoviť symetrický röntgenogram z panvy. Panva má totiž nerovnomerný vývoj a
vzhľadom na prítomnosť prechodového lumbosakrálneho stavca je mierne rotovaná.
Doteraz nie je presne stanovené, či takýchto psov s prechodovým stavcom môžeme
používať na plemenitbu, aj keď sú bez dysplázie bedrového kĺbu. Prítomnosť
prechodového stavca v lumbosakrálnom segmente väčšina autorov, ktorí majú
skúsenosti a vytvorené klinické štúdie, považuje za geneticky podmienené.
Niektoré chovateľské kluby nezaraďujú psov do plemenitby s výskytom prechodového
stavca.
Článok poukazuje na prítomnosť prechodového stavca v lumbosakrálnej oblasti a
diskutuje sa v ňom o možných príčinách vzniku a následkoch vzniku tohto
prechodového stavca. Priložené röntgenogramy potvrdzujú aktuálnosť obidvoch
foriem tohto nefyziologického stavca u psov.
Literatúra
1. Morgan J. P.,Wind A., Davidson A. P. Hereditary Bone and Joint Disease in
the Dog. Hannover; Schlütersche GmbH and Co. KG, 2000:313.
2. Reiland S. Growth and skeletal development of the pig. Acta Radiol./Suppl.
1987;358:15-22.
3. Morgan J. P., Bahr A., Franti C. E., Bailey C. S. Lumbosacral transitional
vertebrae as a predisposing cause of cauda equina syndrome in German Sheperd
Dogs: 161 cases (1987-1990). JAVMA 1993;202:1877-1882.
4. Morgan J. P. Congenital annomalia of the vertebral coliumn of the dog: The
study of the incidence and significance based on radiographic and morphologic
study. J. M. Vet. Radiology Soc. 1968;9:21-29.
5. Larsen J. S. Lumbosacral transitional vertebrae in the dog. J. Am. Vet.
Radiol. Soc. 1977;18:18-76.
6. Morgan J. P.. Stephens M. Radiographic Diagnosis and Control of Canine Hip
Dysplasia. Ames; Iowa State University, 1985:104-117.
7. Flückiger M., Djuric-Damur N., Steffen F., Hassig M., Morgan J. P.
Lumbosacral transitional vertebra in the dog: Prevalence in different breeds and
in dogs suffering from cauda equina compression syndrome. In: Proccedings, WSAVA
Congress, 2004:125-Free Communication.
8. Lanting F. Transitional vertebral segment/(TVS). www.dogstuff.info/transitional-vertebral-segment-lanting.html.
9. Bailey C. S., Morgan J. P. In: Ettinger S. J. (ed). Textbook of Veterinary
Internal Medicine: Diseases of the dog and cat, 2nd edition. Philadelphia; W. B.
Saunders Co, 1983:532-607.
10. Wright P. J., Mason T. A. The usefulness of palpation of laxity in puppies
as a predictor of hip dysplasia in guide dog breeding programme. J. Small
Anim.Prac. 1977;18:513-522.
Autor:
Prof. MVDr. Valent Ledecký, CSc.
Klinika chirurgie, ortopédie a röntgenológie
Univerzita veterinárskeho lekárstva
Komenského 73, 04000 Košice, Slovensko