Dr. Zoldág László - Genetika chovu psov a dedičné choroby.
preklad: Adriana Friedrichová

Výber vhodného partnera pre suku je tým najdôležitejším bodom, čo sa týka chovateľského úspechu alebo teda inými slovami povedané pre dosiahnutie kvality potomstva.
Z chovateľského hľadiska nám teda musia byť zrejmé vlastnosti či znaky našej vlastnej suky, a to hlavne tie, ktoré nie celkom, ale iba čiastočne vyhovujú štandardu. Musíme poznať tie znaky, ktoré by sme v každom prípade chceli opraviť a nesmieme zabudnúť hlavne na tie chyby, ktorých sa v ďalšom chove chceme zbaviť. Naše predstavy musia byť konkrétne a veľmi rozhodné.
Ak teda sledujeme postoj a uhlenie končatín, silu a stavbu labiek, kohútikovú výšku, utváranie zadku, formu a nasadenie chvosta....atď, vyplynie nám otázka, s akým napredovaním u každej jednej vlastnosti môžeme počítať, a zároveň aj vyplynie, ktoré znaky sú prvoradé a ktoré druhoradé.

Zostavenie dôležitosti jednotlivých vlastností nie je jednoduché a konkrétne predstavy vlastne modifikujú výber krycieho psa.
V danom prípade pozorovanie vlastností oboch partnerov môže zmeniť priority, avšak niektoré vlastnosti nesmieme opomenúť v žiadnom prípade, a to sú: dobrý zdravotný stav oboch jedincov, základné rozhodujúce znaky, vlastnosti (stavba tela, uhlenie končatín, chôdza, skus atď.) bezvýhradne musia zodpovedať štandardu, prítomnosť estetických hodnôt (hodnôt krásy) a špecifických znakov plemena (forma hlavy, kresba, intenzita sfarbenia, farba oka, nesenie chvosta, postavenie ucha – hlavne pri posledných spomenutých vlastnostiach je potrebné zostaviť poradie dôležitosti, veď tu je aj individuálny vkus veľmi dôležitý).

V praxi sa žiaľ výber mnohokrát veľmi zjednoduší. Suke vyberieme partnera, ktorý nebýva veľmi ďaleko, je úspešný na výstavách a bezproblémovo kryje. Takýto výber však nemá veľa spoločného s chovateľstvom. U mnohých plemien je práve takýto povrchný pohľad na výber jedincov dôvodom pomalého či úplne stagnujúceho genetického napredovania. Pre dobrý vývoj plemena, jeho kvalitatívne napredovanie ako celku je nevyhnutné, aby boli použité zodpovedajúce chovateľské metódy, prísna selekcia a aby sa pri výbere partnerov bral do úvahy aj štandard plemena.

Pri zostavovaní vhodného chovného páru musíme brať do úvahy aj nasledovné genetické znalosti:
chovná suka a pes nesmú mať spoločné chyby, lebo potom v danej vlastnosti nemôžeme docieliť napredovanie, naopak vlastnosť sa zhorší a geneticky viac utvrdí.
Suku dobrého fenotypu (vonkajšieho vzhľadu) cielene kryjeme tak isto dobrým psom alebo aspoň psom podobných kvalít. Ak spojíme dvoch fenotypovo podobných jedincov, nazývame to homogénne párenie. Cieľom spojenia dvoch vo veľkej miere podobných, žiaducich vlastností je ich upevnenie v potomstve. Čím viac spoločných vlastností majú jedince a čím je ich podobnosť väčšia, tým je spojenie sľubnejšie.
Chyby nie je možné korigovať opačnými chybami. Očakávať s takého spojenia žiaduci priemer je nereálne. Takéto spojenie jedincov s protichodnými vlastnosťami nazývame heterogénne párenie. Chybu suky v niektorom znaku môžeme korigovať len spojením so psom, ktorý je v tomto znaku bezchybný, maximálne ak vykazuje len veľmi miernu odchýlku od štandardu smerom opačným. (Ak sa už z nejakého konkrétneho dôvodu stane, že obaja jedinci majú v danom znaku odchýlku rovnakým smerom, snažme sa dodržať aspoň pravidlo, že pes má odchýlku miernejšiu, bližšie k ideálu).
Príklady:
- spojením príliš nízkej suky a príliš vysokého psa nedostaneme potomkov s ideálnou kohútikovou výškou,
- jedinci s predkusom a podkusom nevyprodukujú jedincov s ideálnym skusom,
spojením neplnochrupého jedinca a jedinca s nadpočetnými zubami nedostaneme bezpodmienečne potomkov so 42 zubami,
- suku s nedostatkami formy hlavy sa oplatí spojiť len so psom s perfektnou hlavou,
ak máme suku s rozbiehavým postojom niektorých končatín, môžeme ju spojiť len so psom s perfektne rovným postojom, maximálne s veľmi mierne zbiehavým.

Oplatí sa vybrať si len spoľahlivého, nejakým spôsobom už overeného plodného a krytia schopného samca. Čím väčšia je vnútorná podobnosť v rodine psa, tým bližšie sú ku sebe fenotyp a genotyp psa, teda tým je výber žiaducejší. Ak máme pri tom aj možnosť porovnávania potomkov, je veľmi vhodné dbať na to, aby ani jeden potomok nevykazoval tie chyby, od ktorých chceme náš chov oslobodiť.
Chyba, ktorá sa opäť ukáže u hociktorého jedinca po vybranom chovnom páre, sa nesmie nachádzať u žiadneho jedinca rodičovských generácií.

Ak dodržíme tieto horeuvedené pravidlá, nemôže sa stať, aby sme v chovateľstve urobili príliš veľkú chybu.

preklad Adriana Friedrichová, poradca chovu, 3/2002