Slovenčina English
homepageBreeders diaryPregnancy calendar
všetko o RR
štandard
RR magazín
publikácie
inzercia šteniat
výstavy
archív
Vstup do databáz
Vstup do databáz
chovateľstvo
krycí psi
chovné suky
šampióni
www links
osobné stránky
chovatelia
užitočné linky
RR v núdzi
RR Shop
 
 
kontakt
Rhodesian Ridgeback SK 20years
Späť
Ciele a metódy chovateľstva  
Autor: Adriana Friedrichová| Streda, 09.10.2002 | Téma: Chovateľstvo a genetika (5604 čítané)
 
Dr. Zoldág László - Genetika chovu psov a dedičné choroby.

Každý chovateľ musí začať svoj chovateľský program vytýčením si primeraných a reálnych chovateľských cieľov. Mnohí budúci chovatelia a teda majitelia chovného jedinca sa však uspokoja s tým, že ich psík sa pekne vyvíja a je domácim miláčikom.

Skutočný chovateľ však musí brať do úvahy viac aspektov. Musí dokonale poznať žiadúce charakteristické znaky plemena ako aj menej výrazné, na prvý pohľad nenápadné zvláštnosti. Musí vedieť, ktoré existujúce vlastnosti jedinca chce vo svojom chove posilniť, resp. chýbajúce do svojho chovu vniesť. Na dosiahnutie týchto cieľov potrebuje chovateľ v prvom rade dobre spoznať plemeno a musí získať aj určité praktické skúsenosti. Spoznanie toho ako by mal vyzerať ideálny jedinec daného plemena je teda nevyhnutné. 

Ideálny jedinec odzrkadľuje v prvom rade silu, zdravie a eleganciu a ako celok vytvára nanajvýš harmonický dojem. Chovateľ musí dokonale ovládať štandard, i každú jeho dielčiu časť a rozličné znaky a vlastnosti musí vedieť zoradiť podľa dôležitosti na prvoradé a druhoradé. Odporúča sa pri tom orientovať sa aj na historické danosti plemena (odkiaľ pochádza, načo bolo využívané), ktoré vlastne objasňujú, prečo dané plemeno vyzerá práve tak ako vyzerá. Nezaškodí spoznať aj príbuzné plemená, lebo aj tie iste určitou mierou prispeli k vytvoreniu daného plemena a môžu pomôcť pri pochopení jeho charakteristických vlastností. 

Správny chovateľ sa preto zúčastňuje mnohých výstav ako aj súťaží chovateľských skupín, lebo na týchto akciách môže získať veľmi cenné informácie a môže s ostatnými chovateľmi rozdiskutovať vlastné poznatky a skúsenosti. 

Nemenej dôležité je aj to, aby chovateľ vedel objektívne posúdiť svoje chovné jedince. Musí spoznať ich individuálne nedostatky ale aj prednosti, musí spoznať tie dobré ale aj zlé vlastnosti, ktoré pre vyjasnenie chovateľského cieľa musí vziať do úvahy. Iste nájde vlastnosti, ktoré bude chcieť zo svojho chovu vylúčiť a iste nájde aj vlastnosti, ktoré naopak bude chvieť do svojho chovu dostať. Len dobre premyslená chovateľská predstava a súhrn poznatkov nám ukážu kroky, ktoré je treba urobiť za účelom napredovania. 

Niektorí chovatelia sa viac sústredia na osrstenie, iní na stavbu tela, či formu hlavy, alebo uhlenie končatín, teda na znak či vlastnosť, ktorá obyčajne v ich chove potrebuje nápravu alebo úplne absentuje. 

Konečnú predstavu treba časovo rozdeliť na čiastkové úlohy. Je jasné, že behom 1 či 2 generácií sa nedá všetko docieliť. Niektoré vlastnosti sa výrazne zlepšujú každým spojením 2 vhodných jedincov, iné sa do chovu dostávajú postupne krok po kroku.

Obzvlášť veľkú pozornosť musíme venovať zdraviu plemena. Ani ten najkrajší chovný jedinec nemôže spĺňať kritériá chovnosti, ak má napr. pozitívnu DBK. Štandardu (ideálnemu obrazu plemena) však vo všetkých čiastkových bodoch nezodpovedá ani jeden jedinec a preto určité malé odchýlky od štandardu musíme tolerovať.

Chovateľstvo začína spravidla kúpou suky. Už pri prvom krytí si teda treba dôkladne premyslieť čo chceme u potomstva docieliť (osrstenie, postavenie očí atď). 
Na príliš veľa vlastností sa nemôžeme naraz sústrediť, lebo taký cieľ je nedosiahnuteľný. Je treba si premyslieť jednotlivé kroky a ciele ako blízkej, tak vzdialenejšej budúcnosti. V žiadnom prípade netreba mať príliš veľké oči a treba sa vzdať myšlienky, že práve z nášho chovu budú vychádzať iba ideálni jedinci. Chovateľ verí v šťastie a sníva o ideálnych jedincoch. Napriek tomu však väčšinou produkuje len priemerných. 

Pomerne často sa robí spojenie, kde suka iba veľmi priemerných kvalít je krytá nádherným (na výstavách veľmi úspešným) psom. Spontánny výber dvoch jedincov však väčšinou nedonesie očakávaný výsledok. Často sa stáva, že potomkovia sú nižšej kvality ako samotní rodičia.


Len splnenie jednotlivých čiastkových cieľov a orientovanie sa na ciele vzdialenejšie, teda postupné dosahovanie výsledkov a postupné napredovanie, prináša v konečnom dôsledku úspech. Avšak aj v dlhoročnej a úspešnej chovateľskej práci môže dôjsť ku stagnácii, či dokonca ku krokom späť. To ale nemôže byť dôvod na to, aby sme s chovateľstvom prestali. Dôvody neúspechu treba rozanalyzovať a v ďalšej práci sa im vyvarovať. Vzhľadom na to, že rôzni chovatelia vo svojej chovateľskej práci kladú dôraz na rôzne vlastnosti, plemeno ako celok si zachováva potrebnú rôznorodosť a genetickú variabilitu. Vlastnosti dôležité z hľadiska daného plemena je teda možné hocikedy z niektorej chovateľskej stanice oživiť.

Aby bolo chovateľstvo úspešné, musíme vychádzať z nasledujúcich krokov:
- správne posúdenie a ohodnotenie individuálnych chovateľských hodnôt jedincov
- vhodná selekcia
- výber vhodného rodičovského páru.

V chovateľstve je veľmi dôležitá schopnosť chovateľa vytvoriť si objektívny posudok o chovných jedincoch, čo je vlastne podkladom pre nasledovné selektovanie. Len vyhovujúci jedinci môžu zostať ďalej v chove. 
Toto je veľmi ťažký krok, nakoľko musíme zabudnúť na emócie. Len nekompromisná selekcia je základom dobrého chovateľského programu. Je však možné, že časom sa naša chovateľská predstava trocha pozmení a v neskorších krokoch môžu byť prípadne aj niektorí vyselektovaní jedinci do programu zahrnutí. Ale príliš veľké zmeny v koncepcii chovu môžu spôsobiť vážne komplikácie, hlavne v tých chovateľských staniciach (CHS), v ktorých boli stanovené dlhodobé chovateľské ciele.

Väčšina CHS je založená na malom počte chovných jedincov, často je to len jedna suka s pár vrhmi za život. V takýchto prípadoch nie sú teda ideálne podmienky pre genetické napredovanie či líniovú plemenitbu. Napriek tomu, ak je výber partnerov dobre premyslený a chovateľ má trochu šťastia, môžu byť výsledky veľmi dobré. Nejeden vy-nikajúci jedinec, hodnotný aj pre ďalší chov, pochádza práve z takejto malej CHS. 
Kto však chce docieliť viac a chce sa aktívne podieľať na smerovaní vývoja plemena, musí počet chovných jedincov vo svojej CHS zvýšiť. Minimum sú 2-3 suky. Tento počet už dáva možnosti porovnávania potomstva, výmeny súk alebo úplné vylúčenie niektorých súk z chovu. 

V chove psov sa niekedy stretávame aj s CHS s veľkým počtom chovných jedincov. Niektoré plemená napr. NO, beagle, BO sú vo veľkých CHS chované na špeciálne účely. Takýto veľkochov však prináša mnoho záporov (napr. rozšírenie infekčných vírusových chorôb) a len veľmi málo plemien je schopných sa zdravo vyvíjať v takýchto veľkochovoch. Väčšina plemien je psychicky veľmi naviazaná na človeka a preto v takýchto veľkochovoch sa často stretávame s psychicky narušenými jedincami. Neexistuje presné pravidlo chovateľstva, ale ukazuje sa, že 8-12 chovných súk (z toho 5-6 aktívnych, 2 staršie a 2-3 dorastajúce) je maximum. To je hranica pri ktorej ešte chovateľ môže hovoriť o svojom čistom chovateľskom svedomí. 

Popri sukách nie je v CHS nevyhnutné mať aj chovného psa. Vynikajúci chovný pes aj tak väčšinou nie je ten, ktorého si chovateľ vybral už ako šteňa a dúfa, že z neho vyrastie nádejný plemenník. Popri tom ani to nie je isté, že náš vlastný chovný pes je ten najvhodnejší partner práve pre vlastné suky. Väčšinou je to tak, že geneticky najvhodnejší jedinec je práve ten ktorý býva najďalej. 
Dobrý chovný pes, to je dar a mnohí boli len náhodne objavení. Ich majitelia ani nepredpokladali, že sa z nich stanú výborní plemenníci s hodnotnými vlastnosťami, ktoré budú predovšetkým dobre predávať svojim potomkom. Naopak, u mnohých na chov vybraných psov sa často zistia rôzne chyby, pre ktoré daný jedinec prestane spĺňať podmienky požadované u geneticky hodnotného jedinca.
Ak máme chovného psa v CHS, môžu sa nám objaviť aj problémy v chovaní psa. V čase hárania súk musíme totiž chovného psa odviesť, čo nie každý chovný pes dobre znáša. Niektorý sa môže psychicky úplne zlomiť, iný sa naopak stane zle ovládateľným, resp. neovládateľným. Ak ho preložíme do inej CHS, medzi cudzie suky, situáciu to väčšinou ešte zhorší. Vlastný chovný pes je aj tak v mnohých prípadoch nie tým najideálnejším partnerom vlastným sukám, čo sa pri troche šťastia ukáže už po prvých vrhoch.

MOŽNOSTI SELEKCIE V CHOVE PSOV 
Posúdenie chovateľskej upotrebiteľnosti a teda aj výber je rozhodujúcim bodom pre ďalší chov. Zásadným a najdôležitejším hľadiskom každého chovateľa sú jeho vedomosti. Selekcia sa napriek tomu robí výhradne na základe týchto vedomostí. Chov psov sa od chovu iných hospodárskych zvierat líši hlavne tým, že pes má okrem chovnej hodnoty aj hodnotu priateľa a práve preto je selekcia veľmi náročná. Jednou z najdôležitejších otázok je, aká má byť intenzita selekcie. Zjednodušená odpoveď znie: Čím menší počet potomkov pre ďalší chov vyberieme, tým väčší vplyv pre chov selekcia má.
Napr.: 1 suka má v 2 vrhoch 9+11=20 potomkov. Z tohto počtu vyberieme pre ďalší chov len 2 jedincov, teda 10% - selekcia má takto zodpovedajúcu hodnotu.
Je jednoznačné, že pri danom počte potomkov, čím menší počet jedincov vyberieme, tým je ich kvalita väčšia, a takisto je jednoznačné, že z čím väčšieho počtu vyberáme, tým je pravdepodobnejšie, že do ďalšieho chovu sa skutočne dostanú tí najlepší jedinci. 

Selekcia sa v najjednoduchšom prípade zakladá na individuálnom hodnotení. Výber sa uskutočňuje na základe fenotového vyjadrenia jedincov. Oporným bodom je tu vlastne štandard plemena. V tomto prípade môžeme vynechať jednotlivé genetické súvislosti (danosti súrodencov, rodičov, príbuzných). Veľmi dôležitý je štandardu zodpovedajúci výzor, dobré zdravie a dobrá rozmnožovacia schopnosť. Chovateľ musí mať vytýčenú predstavu a cieľ a podľa možnosti musí mať aj plán ako tento cieľ dosiahne. Selekciu teda musí prispôsobiť potrebám pre dosiahnutie vytýčeného cieľa. Pri selekcii je veľmi ťažké správne rozhodnúť, ktorým vlastnostiam dať akú dôležitosť. Tu môžu pomôcť rôzne spôsoby selekcie.
V chove psov prichádza do úvahy selekcia na základe jednej sledovanej vlastnosti (tzv. tandemová) alebo na základe viacerých sledovaných vlastností (simultánna).
Tandemová selekcia – chovateľ sa zameria na jednu vlastnosť (znak) a vo vývoji tejto vlastnosti bude napredovať. 
Selekcia bude teda zodpovedať tejto vlastnosti a až keď už výskyt tejto vlastnosti bude stabilný, za nový chovateľský cieľ si stanoví novú vlastnosť, atď. Týmto spôsobom robená selekcia je však v praxi veľmi zriedkavá, používa sa viac menej vo zvláštnych prípadoch. Je totiž nesmierne ťažké sledovať len jednu vlastnosť tak, aby tie ostatné ostali konštantné, resp. aspoň aby nevykazovali značné odchýlky od štandardu. Dedičnosť a výskyt jednotlivých vlastností totiž navzájom úzko súvisí. Vlastnosti sú vo vzájomnej pozitívnej alebo negatívnej súvsťažnosti (korelácii). A ak teda nevenujeme dostatočne veľkú pozornosť v chove práve týmto koreláciám jednotlivých vlastností, väčšinou potom selekciou na základe jednej vlastnosti, chov ovplyvníme skôr negatívne ako pozitívne.

Simultánna selekcia – selekcia na základe nezávislých selekčných úrovní. V tomto prípade sledujeme naraz viacero vlastností. V chove ostanú len tí jedinci, ktorí v týchto sledovaných vlastnostiach spĺňajú podmienky štandardu a zapadajú do stanovených selekčných limitov. Ako prvé musíme teda stanoviť diskvalifikačné hranice jednotlivých vlastností (hornú i dolnú). Pre objektívnu merateľnosť jednotlivých vlastností je preto dobré navrhnúť jednoduchú tabuľku s bodovým ohodnotením jednotlivých vlastností ako aj dôležitosti jednotlivých vlastností. Vyraďovacia hranica každej jednej vlastnosti môže byť samozrejme odlišná. Ak je stanovená príliš vysoko, tak kritérium chovnosti splní len veľmi málo jedincov, Naopak, ak je stanovená príliš nízko, tak sa nám do chovu dostávajú aj nevyhovujúci jedinci. Veľký vplyv na počet vyhovujúcich jedincov má aj celkový počet vlastností, ktoré sledujeme. 

Nájsť optimálne riešenie je možné na základe nasledovných metód:
1. koncentrujeme sa len na najdôležitejšie vlastnosti ale podmienime to tým, aby aj menej dôležité znaky (ale ešte predsa dôležito sa javiace) sami nasledovali ostatné.
2. sledujeme veľký počet vlastností, ale u mnohých stanovíme nízku hranicu selekcie.
3. sledujeme veľký počet vlastností, ale na základe ich dôležitosti stanovíme nízku, strednú a vysokú hranicu selekcie. Táto tretia metóda zabezpečuje zároveň aj pomerne dobrú pružnosť.
Selekcia na základe nezávislých selekčných metód je napriek tomu viac nepružný ako pružný systém. Jej vážnym nedostatkom je, že často z chovu vylúčime aj takých jedincov, ktorí dosahujú v mnohých vlastnostiach výborné výsledky, ale v jednej vlastnosti nedosiahli žiadanú úroveň a výnimky nie sú veľmi žiadúce, nakoľko sa tak metóda stane nedôslednou a nesledovateľnou. Korekcia možných chýb preto spočíva v dôslednosti robenia kompromisov. Ak teda urobíme výnimku, musíme ju hneď zabudovať aj do chovateľského programu.
Najväčšou prednosťou tejto metódy je to, že chovateľa núti, aby si svoj chovateľský program dobre premyslel. Lepším zhodnotením jednotlivých vlastností sa totiž vytvorená predstava o plemene môže upraviť, a to správnym smerom.

Index selekcie – selekcia vedená pôsobením selekčného indexu.
Tento systém je o niečo komplikovanejší ako predchádzajúci a preto môže byť použitý len v CHS s prehľadnými a hodnovernými údajmi na individuálne zhodnotenie jednotlivca.
Pre výpočet indexu selekcie pre rovnakú vlastnosť použijeme vždy rovnaké hodnotenie.
Vyhodnotenie dvoch najdôležitejších momentov:
1. jednotlivé vlastnosti bodovo ohodnotíme v danej numerickej stupnici napr. od 1 do 5, alebo od 1 do 10.
2. na zvýraznenie dôležitosti jednotlivých vlastností vytvoríme stupnicu dôležitosti, napr. tiež od 1 do 10.
Takto vytvorený skutočný súčet bodov v pomere s maximálnym možným súčtom bodov v percentuálnom vyjadrení nám dáva index selekcie.

Takto vypočítaný index selekcie sa zdá byť pomerne zložitý, ale je to jednoznačne spoľahlivejší spôsob ako selekcia na základe nezávislých selekčných metód.

Kroky sú nasledovné :
- stanovenie a spresnenie počtu sledovaných vlastností
- stanovenie bodovej stupnice a obodovanie jednotlivých vlastností
- stanovenie poradia dôležitosti jednotlivých vlastností a ich konkrétne obodovanie
- výpočet súčtu a indexu selekcie.

Je potrebné vedieť, že aspoň na začiatku je vhodné zahrnúť do tabuľky pomerne veľa hodnotených vlastností. V budúcnosti je možné už niektoré vlastnosti vypustiť, lebo zistíme, že sú menej významné alebo ich iná vlastnosť automaticky nesie so sebou (je medzi nimi úzka korelácia). Mnohokrát sa oplatí sledovať vývoj tej, ktorej dôležitej vlastnosti spätne niekoľko generácií. Tak je potom možné predvídať jej ďalší vývoj, napr. znehodnocovanie vlastnosti. V tom prípade môžeme prednostne venovať zvýšenú pozornosť udržaniu tejto vlastnosti ešte pred jej úplným znehodnotením.

Stanovenie číselnej stupnice – čím jednoduchší bodovací systém. Neodporúča sa použiť stupnicu nižšiu ako 1-5 a vyššiu ako 1-10. 

Každá jedna hodnotená vlastnosť sa dá dobre vyjadriť už stupnicou 1-5.

1= veľmi slabý
2= slabý
3= stredný
4= dobrý
5= vynikajúci

V stupnici 1-10 môže byť vyjadrenie ešte presnejšie, jemnejšie a lepšie diferencované. 

Každú jednu vlastnosť bodujeme individuálne a vynásobením s bodmi dôležitosti jednotlivých vlastností dostávame dielčí súčin – konečné bodové ohodnotenie danej vlastnosti. 

Stupnicu dôležitosti jednotlivých vlastností môžeme zvoliť napr.: 1-10. 

Je jednoznačné, že niektoré vlastnosti sú pre to, ktoré plemeno dôležitejšie a pre iné menej. 

Ak použijeme stupnicu 1-10, najdôležitejšiu vlastnosť ohodnotíme 10 a najmenej dôležitú 1. 
Ostatné vlastnosti zaradíme v stupnici kdesi medzi 1 a 10. Dôležitosť jednotlivých vlastností ako aj stupnicu bodov môžeme z času na čas aj zmeniť, avšak primerane ku chovateľskej koncepcii a genetickému napredovaniu. 
Ak napríklad nedosahujeme zlepšenie v kohútikovej výške, dôležitosť vlastnosti primerane zvýšime. Pri zatriedení znakov podľa dôležitosti, teda pri stanovení koeficientu dôležitosti musíme brať do úvahy aj genetické znalosti ako napr. dedičnosť jednotlivých vlastností alebo ich vzájomné korelácie (pozitívne, negatívne). Základom dobrého selekčného indexu sú aj takéto jemnosti.

Teraz si uvedieme konkrétny príklad:

Zoberieme si 5 vlastností, ktoré budeme hodnotiť a stupnicu 1-5,
A stupnicu dôležitosti týchto vlastností 1-10.

Vlastnosť/ Bodové Dôležitosť Spolu 
znak hodnot. za znak
1-5 1-10

zdravie 5 9 45
farba 4 3 12
stavba tela 2 8 16
kvalita srsti 3 7 21
forma hlavy 1 5 5
Celkom 99

Maximálny dosiahnuteľný počet bodov je 250, daný jedinec dosiahol 99.
Selekčný index je teda nasledovný :
99 : 250 = 0,39 = 39% čo je veľmi málo.

Hodnota selekčného indexu vynikajúceho chovného jedinca sa pohybuje v rozmedzí 70-90 %. 
100%-ný selekčný index nie je možné pri dôslednom hodnotení docieliť.

Takto stanovíme chovnú hodnotu každého jedného jedinca. Ak takto vyhodnotíme celý vrh, môžeme stanoviť aj poradie a to od najkvalitnejšieho chovného jedinca až po najmenej kvalitného, resp., zaradiť ich do nasledovných tried: 
- na chov vhodný jedinec
- jedinec ešte sa hodiaci na chov
- jedinec nevhodný na chov

Hodnotenie jedinca súčtom bodov môže byť dobrým prostriedkom pre chovateľa, jeho použitie však môže ovplyvniť niekoľko faktorov:
- schopnosť chovateľa vybrať vhodné vlastnosti na hodnotenie v závislosti na to-ktoré plemeno,
- cit pre vhodné zoradenie jednotlivých vlastností podľa dôležitosti, schopnosť objektívneho zhodnotenia jednotlivých aj časovo nemenných vlastností

Ako pomôcku môžeme použiť aj nasledujúcu tabuľku, ktorá je z roku 1925. Bola súčasťou pôvodného štandardu RR. Obsahuje stupnicu hodnotenia RR, ktorú má USA v plemennom štandarde dodnes. 

Celkový vzhľad, veľkosť, 
proporčnosť a vyváženosť 20
Ridge 20
Hlava (a oči) 15
Nohy a labky 15
Krk a lopatky 10
Trup, chrbát, hrudník a bedrá 10
Osrstenie a sfarbenie 5
Chvost 5
Celkom 100

Najdôležitejším meradlom je objektivita.
Ak je posudzovateľ, čiže chovateľ, z hocakých dôvodov (sentimentalita, sympatia) neobjektívny, je ohrozený celý chovateľský program. Získané skúsenosti sa zúročia, avšak nesmie chýbať láska ku plemenu, cit a hlavne nezaujatosť. Schopnosť rýchleho a predsa objektívneho ohodnotenia (obodovania) prináša so sebou prax. 

Selekčný index nie je totožný so štandardom plemena alebo aspoň nie bezpodmienečne presne odzrkadľuje to, nakoľko daný znak zodpovedá požiadavke stanovenej štandardom, resp. nakoľko sa približuje k ideálu obrazu. Štandard môže slúžiť ako dobré vodítko pre bodovanie, ale tým sú aj spoločné črty vyčerpané. Selekčný index (SI) môže na rozdiel od štandardu sledovať aj viacero 
iných vlastností. SI slúži chovateľskej koncepcii, ktorá sa vďaka nemu môže veľmi pružne meniť resp. formovať. Chovateľský zámer v ňom skrytý však môže splynúť v jedno so žiadúcim ideálom podľa štandardu. 

SI nie je žiadúce príliš často meniť, lebo potom sa zmarí možnosť porovnania či vyhodnotenia jeho účinnosti či vhodnosti použitia. Zmena po výmene 3 až 5 generácií je už možná. Na strane druhej, SI nie je tabu, a zmena len v jeho dielčích častiach (teda akési poopravenie) je možné stále. Podstatné je, aby zos-tal hlavný chovateľský cieľ zachovaný. 
O niektorých vlastnostiach totiž môžeme časom zistiť, že ich dedičnosť je omnoho zložitejšia a je odvoditeľná od viacerých vzájomne nezávisle dedených vlastností. Tieto vlastnosti môžeme potom neskôr sledovať samostatne. Takéto zmeny nám SI rozširujú ale zároveň aj zjemňujú. Je dosť možné, že sa týmto už starý a nový bodovací systém navzájom rozídu, ale index zostane napriek tomu porovnateľný, ak absolútna hodnota súčtu ostane nemenná.

Preklad: Adriana Friedrichová, poradca chovu, 10/2002

 

Copyright ©www.rr.sk . Obsah stránok podlieha autorským právam.
Kopírovanie akejkoľvek jej časti len so súhlasom autora a majiteľa stránok.
Všetky práva vyhradené!

                     © 2005 © 2017 www.rr.sk
Rhodesian Ridgeback klub Slovakia
Heslo: 
Číslo:   
napísali o nás
záujem o členstvo
kontakt
plánované akcie
klubové dni
klubové súťaže
povahové testy
Návštevy
Online:15
štatistiky
RR-shop